“Ten sirup mi nechutí! Ja ho vylejem a nebude!”

Oznámil mi Miško rozhodným hlasom, keď som mu povedala, že je čas dať si sirup proti kašľu. Mali sme za sebou už piaty deň vysokých horúčok a len čo horúčky klesli, nastúpil silný, dusivý kašeľ.

“Ten sirup ti vôbec nechutí, nemáš ho rád a najradšej by si ho vylial, aby nebol!” 

Odpovedala som mu, pričom som sa snažila skopírovať tón v jeho hlase.

“A aj keď je naozaj hnusný, pomáha ti. Prestávaš kašľať a môžeš hovoriť.”

Dodala som kľudným hlasom a dôraz som dala na poslednú vetu, lebo ráno, cestou k doktorke dostal taký záchvat kašľa, že so slzami v očiach sa mi snažil niekoľko minút povedať: “Mami, mami, nemôžem hovoriť!”

“Keď som bola malá a musela som piť sirup, ktorý mi vôbec nechutil, zapchala som si nos, zavrela oči, rýchlo som ho prehltla a hneď zapila vodou. Fungovalo to. Sirup potom nebol až taký nechutný.”

Ako som to vravela, vybavila sa mi spomienka na moment, kedy som bola malá a musela som jesť niečo, čo mi veľmi nechutilo. Nebol to príjemný pocit…

“Skúsime, či to bude takto fungovať aj u teba, donesiem ti pohár vody. Chceš ten sirup na malú lyžičku, alebo na veľkú?”  

Nechala som Miška zvoliť si veľkosť lyžičky, aby mal niečo pod kontrolou.

Kým som smerovala do kuchyne, počula som ho ako za mnou volá: “Mami, malú lyžičku!”

Miško si oči nezatvoril a nos nezapchal, prehltol sirup a hneď ho zapil vodou.

“Hmm, zdá sa, že tá voda pomohla…” 

“Áno.”

“Aj napriek tomu, že ti ten sirup nechutí, prehltol si ho. To chcelo veľké odhodlanie. Ty vieš, čo je pre tvoje zdravie dôležité.

O štyri hodiny nás čakala ďalšia lyžička so sirupom. Miško začal utekať. Kľudne som si sadla na gauč a vravím mu:

“Zdá sa mi, že sa chceš hrať na naháňačku. Ja si teda sadnem a počkám, nemôžem ťa naháňať, lebo by som vyliala vodu a nemal by si čím zapiť sirup.”

Miško ku mne prišiel, vypil sirup a hneď ho zapil vodou. Vie totiž, že sa na mňa môže spoľahnúť. Keď poviem, že niečo spravím, spravím to, týka sa to všetkého a hlavne hraníc, ktoré mu denne nastavujeme s láskou a rešpektom.

O ďalšie štyri hodiny a počas nasledujúcich “sirupových dní” už naša konverzácia ohľadne sirupu bola veľmi stručná:

Ja: “Miško, je čas dať si sirup.”

Miško: “Ten, čo nemám rád?” 

Ja: “Áno, ten, čo nemáš rád. Dám ho na malú lyžičku a donesiem ti pohár vody.”

V posledných mesiacoch som zistila jednu veľmi dôležitú vec. Deti v každom momente potrebujú vedieť, že chápeme ich pocity, potreby a želania.

Neznamená to však, že im všetko dáme a dovolíme. Znamená to, že ich pocity, potreby a želania uznáme aj napriek tomu, že sú v rozpore s našimi pocitmi, prianiami a želaniami.

Ak na začiatku akejkoľvek komunikácie ich pocity, potreby a želania uznáme a oni nadobudnú istotu, že ich chápeme, sú pripravené nás počúvať. Avšak ak tak nespravíme, využijú akýkoľvek spôsob, aby sme ich začali počúvať.

“Pokúsiť sa viesť deti bez toho, aby sme ich chápali, je to isté ako ukázať niekomu smer bez toho, aby sme     vedeli, kde sa práve nachádza.”                                        Theresa Kellam, Ph.D. Návod na prežitie pre rodičov