Priplával k nám. Na hlave mal plavecké okuliare. Pristúpil k Miškovi a vraví mu: “Pozri na mňa!” Obaja sme sa na neho pozreli, on sa usmial a potopil sa pod vodu. Keď sa vynoril, usmial sa a opäť vraví: “Pozrite, čo ešte viem!” Vybehol z bazéna, rozbehol sa a skočil do vody. Len čo vyplával nad hladinu, vraví: “Aha, ešte viem aj toto!” Plavecké okuliare si dal dolu z očí, hodil ich na hladinu, pozrel sa na nás a usmial sa. Potom sa potopil, vylovil okuliare zo dna a víťazoslávne nám ich ukázal.
Neprejde deň, aby mi nejaké dieťa, či už naši chalani, alebo deti na ihrisku, neukázali niečo, čo vedia, čo sa naučili, čo zvládli. Deti rady zdolávajú výzvy, ktoré si sami stanovujú a ešte radšej ich ukazujú. Možno je to spôsob, ako prirodzene získavame sebadôveru.
Zistila som, že veta: “Ukáž mi to, prosím!” má silný motivačný charakter. Nielenže vyzýva dieťa k nejakej akcii, ale komunikuje mu, že verím v to, čo už dokáže.
Malé dievčatko sedelo na stoličke. Bola smutná, lebo s ňou nebola jej mamička. Zrazu prekrížila jednu nohu cez druhú a mne bolo jasné, že jej treba ísť cikať. Pristúpila som k nej: “Prekrížila si jednu nohu cez druhú, zdá sa, že potrebuješ ísť cikať.” Popísala som, čo vidím. “Ja nechcem ísť cikať,” povedala s veľkým odhodlaním v hlase. “Počujem, že nechceš ísť cikať,” zopakovala som to, čo mi vravela, aby si bola istá tým, že ju počúvam.
Deti nemôžu prestať komunikovať, pokiaľ neboli vypočuté. (Sandy Blackard, Language of Listening)
“Ukážeš mi, prosím, kúpeľňu?” spýtala som sa jej, pričom som využila to, že som bola v danom priestore prvýkrát. Postavila sa zo stoličky, chytila ma za ruku a ako kráčala do kúpeľne zopakovala: “Ja nebudem cikať.”
“Rozhodla si sa, že aj napriek tomu, že budeš v kúpeľni, nebudeš cikať.” Opäť som zopakovala to, čo povedala, aby si bola istá, že ju vnímam a počúvam.
Prišli sme do kúpeľne. Postavila sa k toalete.
“Fíha, vy tu máte nočník a dokonca aj malý záchodík. My máme doma veľkú toaletu. Ešte nikdy som nevidela, ako sa používa taká malá toaleta. Naša je takáto veľká.”
Rukou som jej naznačila, aká veľká je naša toaleta.
“Ukážeš mi prosím, ako sa táto toaleta používa?”
Ticho kývla hlávkou a vycikala sa.
Deti nám neustále naznačujú ako k ním pristupovať, ako s nimi komunikovať. Nie je ľahké tieto indície dešifrovať. No keď sa to podarí, dokážu deti s dospelými fungovať bez nátlaku, vyhrážok alebo trestov.
