Spýtal sa ma kamarát, keď sme boli spolu s Miškom na prechádzke v parku. Miško sa už niekoľko dní nevedel odtrhnúť od ružovej detskej buginy. Tlačil ju hore kopcom, dolu kopcom, po betóne, po tráve, cez piesok aj doma z izby do izby, po dlažbe aj po koberci. Prechodili sme s ňou niekoľko desiatok kilometrov a obrovské množstvo rôznych terénov.

“Keď sa zbavíš predsudkov, uvidíš namiesto ružovej dievčenskej buginy skvelú motorickú hračku, vďaka ktorej Miško spoznáva terén. Na štrku to hrká. Ak narazí na kameň, obrubník, alebo korene stromov, nejde to, buginu musí podvyhnúť a preniesť. Na tráve treba tlačiť silnejšie. Dolu kopcom to ide ľahko, ak ju však pustí, ujde mu. Hore kopcom to ide ťažšie, je potrebné tlačiť. Do piesku sa kolieska zabárajú, takže bugina sa po chvíli ani nepohne. No a čo sa mňa týka, bez problémov ju zložím do batohu, ak ideme na dlhší výlet. Fúrik je určite tiež fajn a máme ho na zozname, avšak ten funguje na inom princípe, hlavne má len jedno koliečko.:-)”

Musím sa priznať, že Miškova ružová bugina (inú farbu v obchode nemali) ma tiež veľmi bavila. Vždy keď sme niekoho stretli cestou, bolo fascinujúce “vidieť” jeho myšlienky.

Miško zbožňuje šmykľavky, krátke, dlhé, pomalé aj rýchle. Zo začiatku sa šmýkal pobruchu, no pred niekoľkými týždňami sa sám odhodlal a šmykol sa dolu po zadku. Odvtedy striedal tieto dva spôsoby šmýkania sa podľa prudkosti šmykľavky. Keď bola veľmi prudká, zdolal ju po bruchu a keď pomalá, pustil sa posediačky.

Šmykľavka, ktorú sme objavili na dovolenke bola rýchla a dlhá. Ale preto, že mal Miško krátke gate, posúval sa po nej dolu len veľmi pomaly. Ako som ho tak pozorovala, zrazu som sa pristihla pri tom, ako mu vravím: ” Ľahni si.”. Nielenže som mu to povedala, ale dokonca, keď sa v polovici šmykľavky zastavil, šla som k nemu a chcela som mu ukázať, ako si má ľahnúť. Našťastie začal protestovať. V tom momente som sa zastavila a uvedomila som si, čo práve robím.

Nútila som ho, aby sa šmýkal rýchlejšie a inak ako sám chce, pretože podľa “môjho presvedčenia” sa šmýka príliš pomaly. (úplne absurdný dôvod)

Ako často deti v dobrom úmysle nútime robiť veci, na ktoré ešte nie je čas?

Týmto našim konaním ich nielenže tlačíme do toho, aby preskočili dôležitú fázu vo vývoji/procese učenia, ale pripravujeme ich o možnosť objavovania, experimentovania a radosti z toho, že to dokázali samé. Vlastne im nepriamo vravíme: “ty to sám, bez mojej pomoci, nedokážeš”.

Donna Bryant Goertz to krásne vystihla v článku Návod na použitie pre dieťa:
“Chcem vynaložiť obrovské úsilie na to, aby som zvládol niečo veľmi ťažké, niečo, čo sa nedá zvládnuť na prvý pokus. Chcem, aby si mi dala priestor, materiály a všetko ostatné, čo mi umožní uspieť po počiatočných ťažkostiach. Sleduj či nepotrebujem lepší, alebo menší nástroj. Vyšiu, alebo bezpečnejšiu podnožku. Nižší stolík, nádobu, ktorú dokážem sám otvoriť, nižšiu poličku, alebo jasnejšie vysvetlenie postupu. Nechcem, aby si to robila za mňa, alebo ma nútila, aby som to zvládol rýchlejšie. Neľutuj a nechváľ ma.”

“My obaja máme veľké šťastie, že sa vo mne skrýva tajný plán pre môj ​​vlastný spôsob existencie. Môj tajný plán ma vedie. Som v bezpečí a šťastný, keď ho nasledujem. Je pre mňa neodolateľný. Ak budeš konať v rozpore s mojím konaním, vďaka ktorému rozvíjam sám seba podľa môjho tajného plánu a budeš ma nútiť, aby som bol ako ty, podľa teba, tvojho načasovania a s tvojím úsilím, zabudnem pracovať na svojom tajnom pláne a začnem s tebou bojovať. Postavím sa proti tebe a všetkému, za čím si stojíš. Je to moja povaha, môj spôsob, ako chrániť seba. Môžeš to volať integrita.”

A tak som sa rozhodla, že nebudem Miškovi zasahovať do jeho tajného plánu a dám mu toľko času, priestoru a podpory, koľko bude potrebovať.