Fyzicky je dieťa pripravené nezávisle používať toaletu, keď sa vyvinuli jeho svaly a nervový systém. Svaly zvierača sú pripravené v momente, keď dieťa začne chodiť. To sa zvyčajne deje v období okolo 12 mesiaca. Aj keď sú svaly pripravené, potrebujú byť precvičované, aby mohli byť vedome kontrolované.*
Podľa knihy “Montessori od začiatku” sú deti v senzitívnom období, kedy sa ľahko učia chodiť na toaletu medzi 12 a 18 mesiacom. My sme Miška začali oboznamovať s nočníkom asi pred dvomi mesiacmi, no pripravovali sme ho na tento dôležitý krok v jeho živote už oveľa skôr.
Látkové plienky
Začali sme s používaním látkových plienok. Od nejakého tretieho mesiaca sme ich striedali s papierovými (bola zima, takže vždy na von a na noc sme používali papierky).
Chvíľku mi trvalo, kým som našla látkové plienky, ktoré Miško neprecikával a hlavne neboli príliš mohutné. Najviac sa mi osvečili české plienky Anavy Easy 2012 do ktorých sme používali vkládačky Baby Lucy vkladacia plienka bambusová vo veľkosti S (zo všetkých rôznych druhov boli tieto najlacnejšie a sajú najlepšie).
Prezliekanie postojačky
Keď Miško začal chodiť, zložili sme prebaľovací pult a od toho momentu sme ho začali prezliekať postojačky. Spočiatku sme sa dosť zapotili a hlavne manžel smútil za prebalovákom, no s každým prebalením sme sa zdokonaľovali.
Postojačky dokáže dieťa ľahšie pozorovať svoje telo a činnosti, ktoré sú spojené s jeho čistením a obliekaním.**
Kúpili sme nočník a v tom období som začala Miška dávať aj na nočník. Prvý týždeň mu to šlo skvelo, dokonca raz večer manžela prekvapil tým, že sám vyšiel zo sprchy, sadol si na nočník a vycikal sa. No o pár dní neskôr prišlo obdobie, kedy odmietal sedieť na nočníku a ja som spanikárila. Mám ho nútiť nasilu, alebo nie? Čo mám robiť, keď si nechce sadnúť? To boli otázky, ktoré som si kládla.
Začala som o celom procese pochybovať a hlavne som si vo svojom okolí všimla, že mamičky začínajú deti učiť na nočník až po dovŕšení druhého roku života. No stále ma to prenasledovalo. Hľadala som montessori literatúru, čítala som montessori blogy a bola som viac zmätená ako predtým. Keď som už bola rozhodnutá, že to necháme, až kým Miško nedovŕši dva roky, natrafila som na knihu od Sarah Moudry “Toilet Awareness”. Je to viac brožúrka ako kniha. Má 23 strán a obsahuje postup krok za krokom ako dieťa oboznamovať s toaletou. Dala mi odpovede na všetky otázky, ktoré som hľadala. A tak sme sa do nočníkovania pustili znovu, no tentoraz inak.
Naučiť sa chodiť na toaletu nie je čin, ktorý dieťa zvládne samo. Musí mať plnú pozornosť dospelých okolo. Je to totiž jeho prvá skúsenosť spolupráce s dospelým.**
Príprava priestoru
Priestor v ktorom sa vaše dieťa bude učiť používať nočník musí byť dobre pripravený. Takýto priestor vysiela informáciu: ” Podporujem tvoj proces a som pripravená pomôcť ti pri tom ako sa budeš učiť používať nočník.”*
Preorganizovala som kúpeľňu a pripravila som pre Miška priestor.
Mišková nočníková zóna obsahuje: vedierko na pocikané plienky, nočník, schodík na sedenie a košík s čistými plienkami. Deti sa ľahšie sami vyzliekajú posediačky, preto ten schodík. Kúpeľňový koberec zabraňuje nočníku v pohybe.
Do Miškovej výšky som zavesila uterák a nerozbitné zrkadlo. Veci, ktoré v kúpeľni používa som dala na tácku.
Pod umývadlo som položila malé schodíky, aby si mohol po toalete umyť ruky.
Tréningové nohavičky
Kúpila som štyri kusy tréningových nohavičiek Bambino Mio. Dajú sa kúpiť v Tescu. Sú drahašie, ale je to dobrá investícia. Majú niekoľko výhod: dieťa okamžite cíti vlhkosť, keď sa pociká, moč nepretečie na zem, veľmi dobre sa obliekajú a sú pohodlné. V prvých týždňoch som do nich vkladala plienku. Uvedomila som si, že pri papierovej plienke nekontrolujem Miška tak často ako keď má látkovú plienku, alebo tréninkové nohavičky, to je ich ďalšia výhoda. Časom som zistila, že štyri kusy nestačia, a tak som poprosila babku, aby nám ďalšie štyri kusy ušila z biobavlny, ktorú som kúpila tu.
Oblečenie
Oblečenie je veľmi dôležité. Buď prispeje k úspechu celého procesu, alebo ho zabrzdí. Je teplo, takže doma nechávame Miška behať len v tričku a na von volím také veci, ktoré sa dajú ľahko a rýchlo vyzliecť.
Zábava na nočníku
Počas prvých týždňov sme v kúpeľni mali detské knižky, aby Miško vydržal sedieť na nočníku, ale nijak inak sme ho nezabávali.
Vedľa nočníka môžete umiestniť košík s knihou, ktorú si dieťa môže prezerať. Sadnite si k nemu, ale nezabávajte ho.**
Proces
Miška som začala dávať na nočník hneď ako sa zobudil, po každom jedle, pred tým, ako sme šli von, hneď ako sme sa vrátili domov a pred tým, ako šiel večer s manželom do kúpeľne. Po každom použití toalety sme si umývali ruky. Prvý týždeň sa mu podarilo vycikať sa do nočníka len niekoľkokrát. No počet pocikaných plienok klesal z týždňa na týždeň. Boli dni, kedy sme mali len jednu pocikanú plienku a dni, keď sme mali pocikanú každú plienku. Asi po mesiaci začali zostávať nočné plienky suché. Čo sa kakania týka, trvalo nám chvíľu, kým sme začali rozpoznávať prvé signály, kedy Miško začína kakať a treba ho posadiť na nočník. Cikanie sa upravilo samo, takže väčšinou, keď sme ho posadili na nočník vycikal sa do neho.
Keď si nechce sadnúť na nočník…
Spočiatku môže všetko prebiehať hladko a potom o niekoľko týždňov z ničoho nič dieťa začne nočník odmietať. Je to normálne. Je dôležité, aby ste pokračovali v zabehnutej rutine. Je to len spôsob, akým vaše dieťa testuje hranice a zisťuje, či sa chodenie na toaletu od neho očakáva každý deň. Nikdy dieťa nenúťte sadnúť si na nočník. No je dôležité, aby ste vášmu dieťaťu dali najavo, že sa od neho používanie toalety očakáva každý deň. Spravíte to tak, že mu dáte dole spodné prádlo, nočník priložíte na zadok, znovu mu oblečiete spodné prádlo a poviete: “Možno sa vycikáš nabudúce. “*
Jazyk
Miška nijak nechválime, netlieskame mu, ani mu nedávame žiadne odmeny, keď sa mu podarí vycikať, alebo vykakať do nočníka. Taktiež ho nekarháme, ak sa pociká/pokaká do plienky, alebo na zem. Jediné čo spravíme je, že kľudným hlasom popíšeme čo sa stalo a čo bude nasledovať.
“Vycikal si sa do nočníka. Teraz vylejeme moč do záchoda a spláchneme ho.”
“Pozri, tvoj moč je na dlážke. Zoberieme si handru a utrieme ho.”
Je dôležité používať pozitívny jazyk, keď so svojím dieťaťom hovoríte o veciach spojených s toaletou. *
Pochvala vysiela správu, že dieťa urobilo niečo výnimočné a že ste si neboli istý tým, že sa mu to podarí.*
Ako sme na tom dnes?
Doma chodí Miško na nočník sám. Proste sa rozbehne a vykaká/vyciká sa do neho. Je teplo, tak ho doma nechávame behať len v tričku. Keď sme vonku, potrebuje od nás väčšiu podporu, lebo ak je niečím pohltený, zabúda nám dať vedieť, že potrebuje ísť na toaletu. V noci je bez plienky. Papierové plienky už nepoužívame. Ešte sa sem-tam pozabudne, keď je do niečoho zahľbený a pociká sa na zem, ale za posledné dva týždne sa mu to stalo len raz. Začína nám hlásiť, že potrebuje na toaletu, keď sme v aute. Mimo domu ešte používame tréningové nohavičky s vkladacou plienkou, no len zriedka sa stáva, že je pocikaná. Náš ďalší krok je naučiť ho vyzliekať si nohavice, lebo to je momentálne vec, ktorá ho brzdí v jeho samostatnosti používať toaletu.
Chyby, ktoré ma veľa naučili:
1. Treba veľmi dobre zvážiť, kde vytvoríte nočníkovú zónu. Zo začiatku sme ju mali v kúpeľni, no kôli dispozícii bytu som ju musela presunúť do obývačky. Oproti kúpeľni máme strmé schody, a tak je kúpeľna oddelená od ostatných miestností detskou zábranou. Kým sme mali nočník v kúpeľni, Miško nemal šancu ísť na nočník sám bez mojej asistencie. Nočník musí byť stále na jednom mieste, aby dieťa vedelo, kde ho vždy nájde.
2. Je nesmiernou pomocou naučiť dieťa znak pre toaletu. Ja som to zo začiatku neurobila. Po niekoľkých týždňoch nočníkovania mi Miško začal dávať signály, pred tým ako potreboval kakať, alebo cikať. V tom momente som ich nerozlúštila, a tak s nimi prestal. Uvedomila som si, čo sa stalo a začali sme ho učiť znak pre toaletu. Vždy keď sme šli my, alebo on na toaletu, ukázali sme mu znak. Po dvoch dňoch ho začal používať a tiež začal hovoriť “kaki”.
3. Počas prvého pokusu oboznámiť Miška s toaletou som sa ho vždy cez deň pýtala, či nepotrebuje cikať, alebo kakať. Vždy pokrútil hlavou a bežal preč. Po niekoľkých minútach som zistila, že má morkú plienku, a tak som sa ho pýtať prestala.
“Nikdy sa svojho dieťaťa nepýtajte, či potrebuje ísť na nočník. Oznámte mu: “Je čas ísť na nočník.”
Odkedy sme Miška začali oboznamovať s nočníkom, naučili sme sa veľa vecí nielen o celom procese, ale aj o sebe. Aby sme Miška na jeho ceste k samostatnosti podporili, museli sme začať veriť tomu, čo robíme, prijať chyby a poučiť sa z nich, veriť procesu a Miškovi, netlačiť na neho. Trénovali sme sa v dôslednosti, trpezlivosti a konzistentnosti. Opäť sa mi potvrdzuje to, čo už dlhšie cítim: deti prichádzajú na svet, aby sme sa o sebe niečo naučili. Cez ne, máme možnosť lepšie sa spoznať a zdokonaliť sa, ak otvoríme svoju myseľ a srdce.
Linky na montessori blogy, v ktorých sa píše o zoznamovaní detí s nočníkom:
1. At home with montessori
2. How we montessori
3. NAMC
4. Michael Olaf
5. Montessorilifeasweknowit
.
