V triedičke

Budovanie komunity v skupine batoliat…

By On September 25,20
Ruky

„Nasleduj dieťa, ale nasleduj ho, ako jeho líder.“  Mária Montessori

Môj prvý rok v školičke pre deti do troch rokov by som nazvala ako rok hľadania. Hľadala som procesy, ktoré by deťom umožňovali nadobudnúť čo najväčšiu samostatnosť v rozmanitom priestore. Hľadala som spôsoby,  ako pracovať s dynamikou skupiny detí do troch rokov. Starať sa o dve deti doma a sedem až deveť detí v školičke je iné. No najväčšiu časť roka som sama v sebe hľadala spôsob, ako deti nasledovať  a v tom istom momente viesť. Ak začnete deti neprestajne usmerňovať a opravovať, aktivujete protivôľu. No voľnosť bez prirodzených hraníc zas vytvára chaos.

„Niektorí ľudia môžu stáť hneď vedľa dieťaťa, no nevidia ho.“  Mária Montessori

Druhý rok v triede sa niesol v duchu objavovania dieťaťa a budovania komunity. Stále sme s kolegynkou Miškou sledovali priestor, zlepšovali procesy a zachytávali a odstraňovali prekážky materiálne, procesné ale i tie naše ľudské, ktoré v priebehu dní vznikali. Začala som si uvedomovať, že opúšťam predstavy o tom, kto si myslím, že dieťa je. Čím viac očakávaní a predpokladov o deťoch sa mi podarilo zbaviť, tým jasnejšie a zreteľnejšie sa predo mnou začalo to skutočné, ozajstné dieťa vynárať. A prichádzala som na to, že začínam vidieť dieťa o ktorom píše Mária Montessori vo svojich knihách.

„Nemôžeme žiť len sami pre seba, tisíce prepojení nás spája s ostatnými ľuďmi.“ Herman Melville

Tretí rok bol rokom budovania komunity. Ku koncu roka sme sa s kolegyňkou nestíhali diviť, aké ohľaduplné, vnímavé a všímavé deti do troch rokov dokážu byť ak prostredie, v ktorom sa nachádzajú je premyslené do čo najväčších detailov.

Všetko sa to začalo diať pomaly a prirodzene. Bol to proces poskladaný z mnohých, možno na prvý pohľad bezvýznamných momentov.

Počas obeda sme na stôl dali košík s obrúskami na utieranie úst. Požiadali sme jedno z detí, ktoré malo pripravené veci na obed, aby si jeden obrúsok vzalo a podalo košíček svojmu susedovi.

kosík_uprava

Ak nejaké dieťa stálo v ceste inému dieťaťu, nahlas sme povedali: „Môžeš povedať, s dovolením!“
Keď si niekto niekde niečo zabudol, ale nemohol si to z nejakého důvodu sám doniesť, poprosili sme dieťa, ktoré v danom momente nebolo ponorené do práce, aby mu to donieslo a podalo: “Janko si zabudol papučky v šatni, teraz si po ne nemôže sám ísť, môžeš mu ich, prosím, doniesť?“ A keď sme si s kolegyňkou všimli, že niekto si niečo zabudol prestrieť počas obeda, tak sme mu povedali: „Vidím, že nemáš pitie, môžem ti doniesť pohárik? Prosíš si čaj, alebo vodu?“

Takýchto malých láskavých momentov vzniká počas dňa mnoho a my sme sa snažili čo najviac ich zaznamenať a naplno vyžiť.

Plynuli dni, týždne a mesiace…

A potom prišiel deň, ktorý sme vôbec neočakávali, bol to deň, kedy si deti samé začali všímať, čo sa okolo nich deje. Trojročný Janko si na obede všimol, že niektorým deťom chýba na prestieraní pohár s vodou, a tak každému dieťaťu doniesol pohár. Dva a trištvrteročný Miško videl, ako si ide Laura po príbory do šuplíka, vstal od stola a otvoril jej šuplík.  Matejko, ktorému v ceste k umývadlu „prekážala“ kamarátka, povedal nahlas ešte nie úplne zrozumiteľným spôsobom: „Dovením!“ ( v preklade „S dovolením“)

„Děkuji!“, „Podal jsem mu skleničku!“, „S dovolením!“, „Pustil jsem ho na houpačku!“, „Podal jsem mu lopatku.“ „Laurinko můžeš!“ boli vety, ktoré sa začali šíriť priestorom a čím viackrát zazneli, tým častejšie sme ich počuli.

V jedno slnečné dopoludnie, na konci školského roka, keď sme si vychutnávali našu rozkvitnutú záhradku, si jedno z detí ľahlo na zem a začalo volať: „Pomóc!“ Keďže deti neustále sledujeme, bolo nám jasné, že sa jedná o hru a že dieťa ležiace na zemi je v poriadku. Nahlas som povedala:“ Vidím, že Janko potrebuje pomoc, pomôžeš mu, Matejko?“ Matejko, ktorý práve sedel na motorke, celú situáciu rýchlo pochopil, začal húkať ako sanitka a rýchlo sa presunul k `pacientovi`, podal mu ruku a pomohol mu vstať na nohy. Ostatné deti to so záujmom sledovali. Len čo bol Janko na nohách, už ležala na zemi Laurinka a Janko s Matejkom jej bežali na pomoc.

motorka_uprava

Väčšinu času, ktorý sme strávili s deťmi v ten deň na záhrade, boli deti ponorené do hry na pomáhanie. No táto hra sa neskončila odchodom zo záhrady. Janko z vlastnej iniciatývi doniesol z triedičky všetkým deťom šuplíčky, aby sa mohli prezliecť do suchého oblečenia po tom, čo dopolievali kvetinky na záhrade. Laurinka doniesla deťom, ktoré ešte neboli prezuté, papučky a Matejko každému dieťaťu pri obede nalial vodu do pohára a deťom, ktoré nemali na prestieraní príbory ich poukladal na prestieranie.

Tieto veci sa nestanú za deň, za mesiac a niekedy ani za pol roka. Pomaly klíčia v tme. Chce to veľa práce, viery, trpezlivosti, odhodlania a konzistencie starať sa o niečo, čo nie je na prvý pohľad vidieť. No má nesmierny význam v deťoch živiť starostlivosť, pozornosť, všímavosť, empatiu a ochotu pomôcť. V každom jednom z nich totiž drieme nesmierna sila.

Juri_uprava

„Malé dobré skutky vynásobené miliónmi ľudí dokážu zmeniť svet.“  Howard Zinn

(Mená detí v tomto článku boli z dôvôdu ochrany osobných údajov zmenené)

One Comments

  • Reply

    Blanka

    November 27, 2021

    Bude stejný princip fungovat i v rodině? Mám dceru 4r a syna 1r. Do pomáhání jsme ji tlačili a teď bych to ráda napravila.

Leave a Reply