Fyzicky je dieťa pripravené nezávisle používať toaletu, keď sa vyvinuli jeho svaly a nervový systém. Svaly zvierača sú pripravené v momente, keď dieťa začne chodiť. To sa zvyčajne deje v období okolo 12 mesiaca. Aj keď sú svaly pripravené, potrebujú byť precvičované, aby mohli byť vedome kontrolované.*

Podľa knihy “Montessori od začiatku” sú deti v senzitívnom období, kedy sa ľahko učia chodiť na toaletu medzi 12 a 18 mesiacom. My sme Miška začali oboznamovať s nočníkom asi pred dvomi mesiacmi, no pripravovali sme ho na tento dôležitý krok v jeho živote už oveľa skôr.

Látkové plienky
Začali sme s používaním látkových plienok. Od nejakého tretieho mesiaca sme ich striedali s papierovými (bola zima, takže vždy na von a na noc sme používali papierky).

Chvíľku mi trvalo, kým som našla látkové plienky, ktoré Miško neprecikával a hlavne neboli príliš mohutné. Najviac sa mi osvečili české plienky Anavy Easy 2012 do ktorých sme používali vkládačky Baby Lucy vkladacia plienka bambusová vo veľkosti S (zo všetkých rôznych druhov boli tieto najlacnejšie a sajú najlepšie).

Prezliekanie postojačky
Keď Miško začal chodiť, zložili sme prebaľovací pult a od toho momentu sme ho začali prezliekať postojačky. Spočiatku sme sa dosť zapotili a hlavne manžel smútil za prebalovákom, no s každým prebalením sme sa zdokonaľovali.

Postojačky dokáže dieťa ľahšie pozorovať svoje telo a činnosti, ktoré sú spojené s jeho čistením a obliekaním.**

Kúpili sme nočník a v tom období som začala Miška dávať aj na nočník. Prvý týždeň mu to šlo skvelo, dokonca raz večer manžela prekvapil tým, že sám vyšiel zo sprchy, sadol si na nočník a vycikal sa. No o pár dní neskôr prišlo obdobie, kedy odmietal sedieť na nočníku a ja som spanikárila. Mám ho nútiť nasilu, alebo nie? Čo mám robiť, keď si nechce sadnúť? To boli otázky, ktoré som si kládla.

Začala som o celom procese pochybovať a hlavne som si vo svojom okolí všimla, že mamičky začínajú deti učiť na nočník až po dovŕšení druhého roku života. No stále ma to prenasledovalo. Hľadala som montessori literatúru, čítala som montessori blogy a bola som viac zmätená ako predtým. Keď som už bola rozhodnutá, že to necháme, až kým Miško nedovŕši dva roky, natrafila som na knihu od Sarah Moudry “Toilet Awareness”. Je to viac brožúrka ako kniha. Má 23 strán a obsahuje postup krok za krokom ako dieťa oboznamovať s toaletou. Dala mi odpovede na všetky otázky, ktoré som hľadala. A tak sme sa do nočníkovania pustili znovu, no tentoraz inak.

Naučiť sa chodiť na toaletu nie je čin, ktorý dieťa zvládne samo. Musí mať plnú pozornosť dospelých okolo. Je to totiž jeho prvá skúsenosť spolupráce s dospelým.**

Príprava priestoru
Priestor v ktorom sa vaše dieťa bude učiť používať nočník musí byť dobre pripravený. Takýto priestor vysiela informáciu: ” Podporujem tvoj proces a som pripravená pomôcť ti pri tom ako sa budeš učiť používať nočník.”*

Preorganizovala som kúpeľňu a pripravila som pre Miška priestor.

Mišková nočníková zóna obsahuje: vedierko na pocikané plienky, nočník, schodík na sedenie a košík s čistými plienkami. Deti sa ľahšie sami vyzliekajú posediačky, preto ten schodík. Kúpeľňový koberec zabraňuje nočníku v pohybe.

Do Miškovej výšky som zavesila uterák a nerozbitné zrkadlo. Veci, ktoré v kúpeľni používa som dala na tácku.

Pod umývadlo som položila malé schodíky, aby si mohol po toalete umyť ruky.

Tréningové nohavičky
Kúpila som štyri kusy tréningových nohavičiek Bambino Mio. Dajú sa kúpiť v Tescu. Sú drahašie, ale je to dobrá investícia. Majú niekoľko výhod: dieťa okamžite cíti vlhkosť, keď sa pociká, moč nepretečie na zem, veľmi dobre sa obliekajú a sú pohodlné. V prvých týždňoch som do nich vkladala plienku. Uvedomila som si, že pri papierovej plienke nekontrolujem Miška tak často ako keď má látkovú plienku, alebo tréninkové nohavičky, to je ich ďalšia výhoda. Časom som zistila, že štyri kusy nestačia, a tak som poprosila babku, aby nám ďalšie štyri kusy ušila z biobavlny, ktorú som kúpila tu.

Oblečenie
Oblečenie je veľmi dôležité. Buď prispeje k úspechu celého procesu, alebo ho zabrzdí. Je teplo, takže doma nechávame Miška behať len v tričku a na von volím také veci, ktoré sa dajú ľahko a rýchlo vyzliecť.

Zábava na nočníku
Počas prvých týždňov sme v kúpeľni mali detské knižky, aby Miško vydržal sedieť na nočníku, ale nijak inak sme ho nezabávali.

Vedľa nočníka môžete umiestniť košík s knihou, ktorú si dieťa môže prezerať. Sadnite si k nemu, ale nezabávajte ho.**

Proces
Miška som začala dávať na nočník hneď ako sa zobudil, po každom jedle, pred tým, ako sme šli von, hneď ako sme sa vrátili domov a pred tým, ako šiel večer s manželom do kúpeľne. Po každom použití toalety sme si umývali ruky. Prvý týždeň sa mu podarilo vycikať sa do nočníka len niekoľkokrát. No počet pocikaných plienok klesal z týždňa na týždeň. Boli dni, kedy sme mali len jednu pocikanú plienku a dni, keď sme mali pocikanú každú plienku. Asi po mesiaci začali zostávať nočné plienky suché. Čo sa kakania týka, trvalo nám chvíľu, kým sme začali rozpoznávať prvé signály, kedy Miško začína kakať a treba ho posadiť na nočník. Cikanie sa upravilo samo, takže väčšinou, keď sme ho posadili na nočník vycikal sa do neho.

Keď si nechce sadnúť na nočník…
Spočiatku môže všetko prebiehať hladko a potom o niekoľko týždňov z ničoho nič dieťa začne nočník odmietať. Je to normálne. Je dôležité, aby ste pokračovali v zabehnutej rutine. Je to len spôsob, akým vaše dieťa testuje hranice a zisťuje, či sa chodenie na toaletu od neho očakáva každý deň. Nikdy dieťa nenúťte sadnúť si na nočník. No je dôležité, aby ste vášmu dieťaťu dali najavo, že sa od neho používanie toalety očakáva každý deň. Spravíte to tak, že mu dáte dole spodné prádlo, nočník priložíte na zadok, znovu mu oblečiete spodné prádlo a poviete: “Možno sa vycikáš nabudúce. “*

Jazyk
Miška nijak nechválime, netlieskame mu, ani mu nedávame žiadne odmeny, keď sa mu podarí vycikať, alebo vykakať do nočníka. Taktiež ho nekarháme, ak sa pociká/pokaká do plienky, alebo na zem. Jediné čo spravíme je, že kľudným hlasom popíšeme čo sa stalo a čo bude nasledovať.

“Vycikal si sa do nočníka. Teraz vylejeme moč do záchoda a spláchneme ho.”
“Pozri, tvoj moč je na dlážke. Zoberieme si handru a utrieme ho.”

Je dôležité používať pozitívny jazyk, keď so svojím dieťaťom hovoríte o veciach spojených s toaletou. *

Pochvala vysiela správu, že dieťa urobilo niečo výnimočné a že ste si neboli istý tým, že sa mu to podarí.*

Ako sme na tom dnes?
Doma chodí Miško na nočník sám. Proste sa rozbehne a vykaká/vyciká sa do neho. Je teplo, tak ho doma nechávame behať len v tričku. Keď sme vonku, potrebuje od nás väčšiu podporu, lebo ak je niečím pohltený, zabúda nám dať vedieť, že potrebuje ísť na toaletu. V noci je bez plienky. Papierové plienky už nepoužívame. Ešte sa sem-tam pozabudne, keď je do niečoho zahľbený a pociká sa na zem, ale za posledné dva týždne sa mu to stalo len raz. Začína nám hlásiť, že potrebuje na toaletu, keď sme v aute. Mimo domu ešte používame tréningové nohavičky s vkladacou plienkou, no len zriedka sa stáva, že je pocikaná. Náš ďalší krok je naučiť ho vyzliekať si nohavice, lebo to je momentálne vec, ktorá ho brzdí v jeho samostatnosti používať toaletu.

Chyby, ktoré ma veľa naučili:
1. Treba veľmi dobre zvážiť, kde vytvoríte nočníkovú zónu. Zo začiatku sme ju mali v kúpeľni, no kôli dispozícii bytu som ju musela presunúť do obývačky. Oproti kúpeľni máme strmé schody, a tak je kúpeľna oddelená od ostatných miestností detskou zábranou. Kým sme mali nočník v kúpeľni, Miško nemal šancu ísť na nočník sám bez mojej asistencie. Nočník musí byť stále na jednom mieste, aby dieťa vedelo, kde ho vždy nájde.

2. Je nesmiernou pomocou naučiť dieťa znak pre toaletu. Ja som to zo začiatku neurobila. Po niekoľkých týždňoch nočníkovania mi Miško začal dávať signály, pred tým ako potreboval kakať, alebo cikať. V tom momente som ich nerozlúštila, a tak s nimi prestal. Uvedomila som si, čo sa stalo a začali sme ho učiť znak pre toaletu. Vždy keď sme šli my, alebo on na toaletu, ukázali sme mu znak. Po dvoch dňoch ho začal používať a tiež začal hovoriť “kaki”.

3. Počas prvého pokusu oboznámiť Miška s toaletou som sa ho vždy cez deň pýtala, či nepotrebuje cikať, alebo kakať. Vždy pokrútil hlavou a bežal preč. Po niekoľkých minútach som zistila, že má morkú plienku, a tak som sa ho pýtať prestala.

“Nikdy sa svojho dieťaťa nepýtajte, či potrebuje ísť na nočník. Oznámte mu: “Je čas ísť na nočník.”

Odkedy sme Miška začali oboznamovať s nočníkom, naučili sme sa veľa vecí nielen o celom procese, ale aj o sebe. Aby sme Miška na jeho ceste k samostatnosti podporili, museli sme začať veriť tomu, čo robíme, prijať chyby a poučiť sa z nich, veriť procesu a Miškovi, netlačiť na neho. Trénovali sme sa v dôslednosti, trpezlivosti a konzistentnosti. Opäť sa mi potvrdzuje to, čo už dlhšie cítim: deti prichádzajú na svet, aby sme sa o sebe niečo naučili. Cez ne, máme možnosť lepšie sa spoznať a zdokonaliť sa, ak otvoríme svoju myseľ a srdce.

Linky na montessori blogy, v ktorých sa píše o zoznamovaní detí s nočníkom:
1. At home with montessori
2. How we montessori
3. NAMC
4. Michael Olaf
5. Montessorilifeasweknowit

.

Tento mesiac nemáme veľa nových vecí, rotujeme hračky z predošlých období. Miška stále baví stavať drevené kocky, skladať farbené krabice od grimms (už ich začal stavať jednu na druhú) a ešte rád odlepuje lepiacu pásku z dverí.

Jeho odlepovacia vášeň je taká silná, že momentálne odlepuje všetko, čo sa dá odlepiť: etikety z nákupov, krabíc, vysačiek od oblečenia atď. Chcela som ho v tejto jeho vášni podporiť, a tak som mu kúpila farebné etikety. Dlho som ich hľadala a nakoniec som na ne natrafila na na Slovensku v papierníctve Ševt. Odlepuje ich jednu po druhej a prilepuje na sklo od balkónových dverí. Lepenie na papier ho nebaví, lebo etikety z neho nedokáže opätovne odlepiť.

Keď sme boli u babky, začal sa Miško zaujímať o ľadvinkovú sponu na popruhoch od ikeáckej detskej stoličky. Pokúšal sa ju zapnúť pri každom jedle. Tak som jednu kúpila a prišila ju na širokú gumičku. Berieme si ju hlavne keď cestujeme autom, Miško sa s ňou dokáže dosť dlho vyhrať. Zapne ju bez problémov a pomaly prichádza na to, ako sa odopína.

Zámok s kľúčom ho tiež zaujíma. Zatiaľ vie zastrčiť kľúč do zámku. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to ľahké, no nie je. Kľúč musí byť správne otočený, aby ho dokázal zasunúť. Trvalo mu nejakú dobu, no cez mnoho pokusov a omylov na to prišiel.

Ďalšia aktivita je nesmierne jednoduchá a doviedol ma k nej Miško. Jedného dňa som ho videla ako sa pokúša navliecť pastelku do papierového obalu, v ktorom bola zabalená. Pastelky mu zatiaľ často nedávame, lebo ich má viac v ústach ako by s nimi kreslil.

Nechala som sa ním inšpirovať. Zobrala som kolík zo zatĺkačky a z tvrdého papiera som urobila valec.

Miška veľmi baví vkladať kolík do papierového valca a potom s úsmevom sleduje, ako kolík vypadáva von. Je to ďalšia z vecí, ktorú berieme do auta, keď cestujeme.

Jednoznačným hitom tohoto mesiaca je lego. Miško ho skladá stále dookola. Najprv začal s malými štvorcovými kockami a dnes už stavia rôzne veže zo všetkých kociek. Hlavne aby boli vysoké. Nechali sme sa inšpirovať a podložku na lego sme mu pripevnili na stenu. Ešte na ňu nedokáže kocky nasadiť, no rád ich dáva dole.

Odkedy máme v kuchyni učiacu vežu, varenie nadobudlo nový rozmer. Je zábavnejšie, zodpovednejšie, lepšie premyslené. Po varení nám síce zostáva väčší neporiadok, takže niekedy utierame skrinky aj dlážku, no učiacu vežu by som za nič na svete nevymenila a verím, že ani Miško nie.

Prvýkrát som ju videla na DVD Edisonov deň. Vďaka nej dvadsaťmesačný Edison pomáhal mame s prípravou jedla a s umývaním riadu. Nenašla som ju na žiadnom slovenskom ani českom eshope, no a objednávať ju zo zahraničia by bolo veľmi drahé. Jej cena sa pohybuje okolo 200 USD a poštovné by bolo astronomické, keďže je celá z dreva. (Tak už sa dá kúpiť aj v ČR na tejto úžasnej stránke: http://www.kukulino.cz  a tiež na: https://www.learningtower.cz/)

Zmierila som sa teda s tým, že učiacu vežu preskočíme. Áno, jedna z alternatív by bola kúpiť nejaký vyšší stupienok (IKEA jeden taký predáva a za dobrú cenu), no bála by som sa, aby z neho Miško nespadol a cestou na seba nestrhol nejaký hrniec. Má len 16 mesiacov a chvíľu nepostojí.

Jedného dňa som surfovala na nete a úplnou náhodou som narazila na blog, kde nejaký šikovný otecko vyrobil učiacu vežu z ikeáckych schodíkov BEKVAM. Obrázok som ukázala manželovi, aby vedel, čo bude robiť cez víkend. No a toto vzniklo v jedno sobotné popoludnie:

Spodná časť je z drevených schodíkov BEKVAM z IKEI, cena 349 CZK. Vrch sú laťky z Bauhausu, cena približne 400 CZK. Výšku hornej časti sme merali podľa kuchynského pracovného pultu a celú stoličku dal môj šikovný manžel dokopy s minimálnym náradím. Natreli sme ju ekologickou umývateľnou farbou, ktorá má atest na detské hračky a kontakt s jedlom.

Miško ju používa denne, vždy keď pripravujeme raňajky, obed a večeru. Najprv sme mu ju ku kuchynskému pultu prisúvali my, no veľmi skoro pochopil ako funguje a dnes si ju už prisúva sám. Dokonca s ňou cestuje po celej kuchyni. Presúva si ju z miesta na miesto podľa toho, čo ho práve zaujíma.

Veža je veľmi stabilná a vďaka tyčke na zadnej strane sa nebojíme, že by z nej prepadol.

Sám na ňu vylezie, sám z nej zlezie. Odsunúť si ju tiež vie sám.

Z Miška sa stal veľký pomocník pri varení. Pomáha so šúpaním cibule, prekladaním nakrájanej zeleniny alebo ovocia do misky. No a keď pečieme koláč, vysypáva múku do misky, prilieva tekuté ingerdiencie a mieša. Rád ochutnáva.

Varenie s ním síce nie je rýchlejšie a múku a vodu mávame nielen na linke. No dlhšie upratovanie je malou cenou za všetko to, čo sa pri varení všetci traja učíme.

Ak sa rozhodnete zaobstarať si učiacu vežu, je dobré prejsť celú kuchyňu a odstrániť nebezpečné predmety z dosahu. My sme si napríklad zaviedli pravidlo, že nôž sa hneď umyje a odloží na miesto, aby sa k nemu Miško nedostal. Ďalšia vec, na ktorú si dávame pozor je, aby Miško nedočiahol na sporák, pokiaľ sa na ňom niečo varí.

Ak si dáte do vyhľadávača “learning tower” najdete veľa rôznych typov. Tu je niekoľko zaujímavých linkov s učiacimi vežami:

1. Ikeahackers
2. Reebecki Supergirl
3. Etsy

Pracovný koberec je jedným z charakteristických prvkov každého montessori priestoru.

Plní hneď niekoľko funkcií:
1. vymedzuje pracovný priestor
2. podporuje jeden z montessori princípov “sloboda v medziach”
3. učí deti, aby rešpektovali a nevstupovali do pracovného priestoru iného dieťaťa

Zatiaľ som sa nikde nedočítala, v akom veku je najlepšie pracovný koberec dieťatu predstaviť. Na rôznych montessori blogoch som videla deti na pracovných kobercoch niekedy okolo 12 mesiaca.

Veľmi sa mi tento koncept páči, a tak sme aj u nás doma začali pracovný koberec používať.

Ako prvý som kúpila ten najlacnejší koberec aký som našla v obchode. Bol to koberec do kúpeľne. Keď mal Miško 13 mesiacov, položila som ho pred poličku s hračkami. Od toho momentu, vždy, keď sa chcel s niečím hrať, preniesli sme hračku z poličky na koberec. Koberec sme v týchto dňoch nevyberali a neodkladali, bol stále rozložený.

Niekedy hračka na poličke Miška natoľko zaujala, že pri nej stál a hral sa s ňou tam. V takých momentoch som riešila ako k tomu pristúpiť. Mám ho vyrušiť a preniesť hračku na koberec, alebo nie? Rozhodla som sa, že ho nebudem rušiť. Ešte je maličký a už sa mi párkrát stalo, že som ho nechtiac v jeho koncentrácii vyrušila a výsledok bol, že stratil záujem sa s hračkou ďalej hrať a odišiel.

Keď začal nosiť predmety po izbe v oboch rukách, kúpila som väčší koberec. Ukázala som mu ako sa vyberie z kýblika a rozloží na zemi. Veľmi rýchlo to pochopil.

S rozkladaním koberca mu pomáham, ak pomoc potrebuje. Momentálne sa učíme, aby koberec položil na zem a potom ho rozroloval.

No a keď je koberec na zemi, nezostáva nič iné, ako priniesť hračku, s ktorou sa chce hrať. Hračku si už nosí sám.

Kým sme na lego ešte nemali košík, stávalo sa, že kocky vysypal mimo koberec. V tom prípade sme ich všetky spolu presunuli na koberec.

V tomto období je skladanie štvorcových lego kociek Miškovou najobľúbenejšou aktivitou.

Keď sa dohrá, kocky odložíme spať do krabice. Ak ho pri ukladaní hračiek zaujme niečo iné a rozbehne sa preč, zastavím ho a poviem mu: “Miško, najprv uložíme kocky späť do krabice, a potom si môžeš zobrať/ísť…” Väčšinou poslúchne. Ak je však unavený a mrzutý, nenútim ho, hračky hneď uložím sama.

Ak sa už ďalej nechce hrať na zemi, odložíme aj koberec. Miško ho ešte nevie zrolovať, takže ja koberec zrolujem a on ho odloží do kýblika.

Niekedy si sám zoberie koberec, položí si naň hračku a hrá sa. Inokedy mu to musím pripomenúť. Koberec sám od seba zatiaľ neodkladá. Myslím si, že je to spôsobené tým, že si ho ešte nevie sám zrolovať. V posledných troch dňoch sa mu veľmi páči vybrať si koberec, rozrolovať si ho, vysypať si naň lego a potom sa postaví, uchopí rohy koberca a zdvihne ho do výšky tak, že všetky kocky sa skotúľajú na zem. No, obaja sa stále učíme niečo nové:-)

Zaujímavé blogy na túto tému:
North American Montessori Center
How we montessori
Montessori Beginnings