“Mami, sadnúť!” Kričal na mňa Jurino z plných pľúc. Práve som v kuchyni umývala riad a on sedel pred dverami na zemi a naberal vodu do pipety, ktorú si vzal z kúpeľne.
Nemám rada, keď na mňa niekto kričí.
Položila som tanier, ktorý som mala v ruke a šla som k dverám. Kvokla som si, aby som videla Jurinovi do očí a povedala som mu kľudným hlasom:
“Juri, kričíš na mňa. Chceš si byť istý, že aj v kuchyni ťa počujem. Počujem ťa aj keď nekričíš. Ty to určite vieš povedať aj tichším hlasom.”
Jurino sa na mňa pozrel a povedal tichším hlasom: “Mami, sadnúť.”
Nemala som čas sadnúť si, potrebovala som doumývať riad.
“Juri, ty chceš, aby som si k tebe sadla a sledovala ako naberáš vodu do pipety,” skonštatovala som.
Jurino súhlasne prikývol hlavou.
“Ja mám teraz prácu v kuchyni. Hneď ako doumývam riad, sadnem si k tebe. Tu je pipeta, tu je kelímok, voda a lodičky, ty určite niečo vymyslíš.”
Vstala som a odišla som do kuchyne. Z kuchyne som počula, ako sa Jurino spokojne hrá. Keď som doumývala riad, sadla som si k nemu a sledovala, ako naberá vodu do pipety a prenáša ju do lodičky.
