Miško je veľmi pokojné dieťa. Väčšinu dňa má na tvári úsmev a neustále niečo robí, stále je v pohybe. Neviem, či to je naším prístupom k nemu, alebo jeho povahou a možno jedným aj druhým. No aj on máva sem – tam momenty, kedy je potrebné jeho konanie usmerňovať.

1. Hryzenie: hrýzť začal asi tak okolo 15 mesiaca a väčšinou som bola jeho obeťou ja. Čiastočne je to moja chyba, lebo som sa s ním často bláznila tak, že som ho jemne hrýzla do boku. Páčilo sa mu to a veľmi sa pri tom smial. Dočítala som sa, že hryzenie je pre deti, ktoré ešte nevedia hovoriť úplne normálne, vyjadrujú tak svoju frustráciu. U Miška som odpozorovala, že hryzie v dvoch momentoch: keď je rozbláznený a keď je frustrovaný. Ako však na toto správanie reagovať?

Sandy Blackard navrhuje nasledovnú formuláciu:
“Povedz, čo vidíš______a (takto to je). Musí byť niečo iné, čo môžeš robiť.”*

1. Pomenujem, čo vidím: “Rád by si do niečoho hrýzol.”
2. Takto to je: “Ľudia nie sú na hryzenie.”
3. Nežiadúce správanie presmerujem: “Tu máš látkovú kocku, môžeš sa do nej zahryznúť. Skús to najsilnejšie, ako vieš.”

Používame tieto ručne šité látkové kocky, alebo hocičo iné, čo je práve po ruke: vankúš atď

Veľmi dobre to funguje. Spočiatku ma Miško pohrýzol niekoľkokrát denne, dnes to už robí len veľmi, veľmi zriedkavo.

2. Búchanie: ďalšie správanie, ktoré sme museli presmerovávať bolo búchanie varechou do sklených balkónových dverí. Používali sme úplne rovnaký postup len s tým, že toto konanie sme presmerovali buď na udieranie do balóna zaveseného zo stropu, na udieranie paličkou na bubon, alebo varechou do lopty na zemi. Miško je práve vo veku testovania hraníc. Znovu a znovu testuje, či to pravidlo naozaj platí  za každých okolností, takže je potrebné obrniť sa trpezlivosťou. Ja jeho testovanie vnímam ako skvelý osobný trénink zachovania si vnútorného kľudu a rovnováhy.

1. Pomenujem, čo vidím: “Máš chuť do niečoho silno udierať.”
2. Takto to je: “Do sklenených dverí sa nebúcha.”
3. Nežiadúce správanie presmerujem: “Poď, zoberieme si zo šuplíka varechy a budeme udierať do balóna.”

3. Hádzanie: vždy ma veľmi zaujalo, ako mamičky na pieskovisku riešili moment, keď deti začali hádzať na pieskovisku piesok. Videla som veľa spôsobov, ako sa dá na tento moment reagovať: od napomenutia, moralizovania, po krik, bitku, vyhrážanie sa. Dokonca jedna mamička to vyriešila tak, že dieťa zbila a nasilu priviazala na niekoľko minút do kočíka.

Nech bol mamičkin postup akýkoľvek, po niekoľkých minútach dieťa toto konanie zopakovalo. Musím povedať, že v tých momentoch mi bolo ľúto tak mamičky ako aj dieťaťa.

Deti v Miškovom veku nerobia veci naschvál a so zlým úmyslom. Ich jediný cieľ je objavovať, skúmať, poznávať. Akonáhle Miško na pieskovisku hodil piesok:

Pomenovala som, čo vidím: “Baví ťa hádzať  piesok.”
Povedala som mu ako to je: “Hrajú sa tu deti, nemôžeš tu hádzať piesok, aby si ich nezranil.”
A zobrala som ho z pieskoviska preč, na miesto s pieskom,  kde neboli deti a povedala som mu: “Tu nie sú deti, tu môžeš hádzať piesok. Skús ho hodiť najďalej ako vieš.”

4. Krik vo vnútri:
Krik v uzavretom prostredí je ďalšia súčasť života malých detí. Reagovať sa naň dá rôzne. Pre mňa asi najzaujímavejšia a najabsurdnejšia reakcia na toto správanie je, keď rodič začne kričať na dieťa, aby nekričalo.

Sarah Moudry, jedna z mojich obľúbených montessori učiteliek a blogeriek, vo svojom blogu radí mamičke, ktorej dcéra na ňu často kričí na nevhodných miestach. Celý článok v angličtine nájdete tu.

Aj Miško má niekedy tendenciu hovoriť veľmi hlasno, keď sme v uzavretom priestore: doma, vlaku, aute. Začala som teda používať to, čo som sa naučila od Sandy Blackard, autorky knihy Povedz, čo vidíš a Sarah Moudry.

Na Miškovo kričanie “Mama, mama!” reagujem nasledovne:
1. Popíšem, čo vidím: “Chcel by si mi povedať niečo, čo je pre teba veľmi dôležité.”
2. Takto to je: “Miško, hovoríš veľmi hlasno a taký hlas sa hodí navonok.”
Potom mu tichším hlasom poviem: “Miško, povedz mama tichšie. A teraz mi skús tichšie povedať, čo potrebuješ.”

“Každé správanie dieťaťa je vyvolané zdravou potrebou. Rozpoznanie potreby nám umožňuje vidieť v deťoch to dobré bez ohľadu na ich správanie.”*

“Batoľatá radi experimentujú a to aj s hlasom. Budú skúšať rôznu hlasitosť, výšku tónu, rytmus a to niekedy na nevhodných miestach. Ešte nie sú spoločensky uvedomelé, takže sa nenaučili, kedy a ktoré miesta sú vhodné. Toto je moment, v ktorom vášmu dieťaťu môžete pomôcť  pochopiť a začať budovať základy spoločenského správania.”  **

A tak presmerovávam svoju pozornosť z Miškovho správania na jeho potreby…

* Citácia Sandy Blackard z knihy Povedz, čo vidíš.
** Citácia z blogu Sarah Moudry, sarahmoudry.com

Asi pred rokom o takomto čase sme boli v nákupnom centre. Keď sme vychádzali z hračkárstva, zrazu som začula srdcervúci krik. Obzrela som sa za hlasom a na zemi som uvidela ležať asi dvojročné dievčatko. Veľmi hlasno kričala a celou silou udierala nohami a rukami o podlahu. Vedľa nej na zemi kľačala jej mamina. V ruke držala misku s piškótami a snažila sa odpútať jej pozornosť. Nedarilo sa jej to a bolo na nej vidieť, že je v koncoch. Opodiaľ stál otec dievčatka. Z bezpečnej vzdialenosti sledoval dcéru s mamkou a zdalo sa, že by radšej bol niekde inde. Ľudia sa zvedavo pristavovali a vo vzduchu bolo cítiť napätie. Nebolo ťažké zistiť, čo sa deje. Malá slečna sa hnevala, lebo musela odísť z hračkárstva.

V tom období Miško nemal ani rok. Keď som videla celú situáciu, kládla som si otázku ako ju riešiť. Čo spraviť, povedať, ako zareagovať. Vedela som, že obdobie vzdoru nás tiež čaká a chcela som naň byť pripravená, aspoň v rámci možností. Začala som teda hľadať odpovede na internete a v knihách.

Pred pár týždňami som dočítala veľmi zaujímavú e-knihu: Povedz, čo vidíš. Autorkou je Sandy Blackard. Dá sa zadarmo prečítať na Sandynej webovej stránke tu. Táto knižka mi dala odpovede na všetky otázky, ktoré som mala.

Ako by som dnes postupovala, ak by som bola na mieste mamičky v  nákupnom centre?

1. “Deti vnímajú svet inak, ako my dospelí. Všetko, čo ROBIA a HOVORIA je komunikáciou z ich sveta do toho nášho. Ceu to, čo robia a hovoria, môžeme pochopiť to, na čo MYSLIA a ako sa CÍTIA.”*

Malé dievčatko v nákupnom centre sa snažilo prostredníctvom kriku a kopania niečo “povedať” svojim rodičom.

2. “Deti túžia byť pochopené. Ich túžba po pochopení je tak obrovská, že sa z nej stáva potreba. Deti budú komunikovať dovtedy, kým nepocítia, že boli pochopené.”*

Pri Miškovi zisťujem, že tento odstavec v sebe ukrýva obrovskú pravdu. Ak sa mu niečo nepáči, napr.: chce jazdiť s motorkou po ceste namiesto po chodníku a ja mu to budem zakazovať, bude kričať a hnevať sa. Čím viac mu to budem zakazovať, tým viac bude kričať a hnevať sa. Moje zákazy, vysveľovanie alebo snaha odpútať jeho pozornosť inam v tom momente strátí váhu, lebo nebola naplnená jeho potreba po pochopení.

To isté sa dialo aj v nákupnom centre. Nech mamička robila čokoľvek, nefungovalo to. Dievčatko kričalo hlasnejšiue a kopalo silnejšie. Nebola pochopená, a tak ďalej vytrvalo komunikovala to, čo bolo pre ňu v tom momente veľmi dôležité.

3. “Deti nie sú schopné počúvať, kým neboli vypočuté. Aby ste deťom dali najavo, že ich chápete, povedzte im, čo vidíte.”*

POVEDZTE, ČO  VIDÍTE  je tá najjednoduchšia rada, akú som kedy počula. Funguje ako mávnutie čarovným prútikom. Presviedčam sa o tom každý jeden deň. Naposledy, keď sme sa vrátili s Miškom z prechádzky a zakázali sme mu vziať si zašpinenú motorku (odrážadlo) donútra, rozplakal sa. Kľakla som si k nemu, pozrela som sa mu do očí a povedala som mu:”Si smutný, lebo ti nechceme dovoliť jazdiť na motorke vo vnútri.” V tom momente prestal plakať a povedal: “Áno.”

Stačilo len povedať, čo vidím. Aké jednoduché! Zistila som, že ak chcem povedať, čo vidím, musím zastaviť samu seba. Musím odložiť na bok všetky moje hodnotenia, predsudky a predstavy. Moja pozornosť sa z môjho vnútra presmeruje na Miška. V takom momente ho začínam naozaj počúvať a vidím, čo sa naozaj deje. Tým, že poviem, čo vidím, sa mením z mamy, čo nechápe, zakazuje a teda “stojí v ceste” na mamu, ktorá chápe, počúva, podporuje a “stojí vedľa”. Keď poviem, čo vidím, zmení sa celá nálada okolo a Miško je v tom momente tiež pripravený počúvať.

Som si istá, že ak by mamička v nákupnom centre tiež povedala svojej dcérke, čo vidí, celá situácia by sa zmenila. “Si smutná, že  sme ťa zobrali z hračkárstva. Veľmi sa ti tam páčilo. Bolo tam tak veľa zaujímavých a nových hračiek.”

4.  Ak dieťa robí niečo s čím nesúhlasíte, povedzte, čo vidíte a ponúknite mu alternatívu, podporíte tak jeho sebakontrolu a kreativitu.”*

Miško si v hračkárstve rád obzerá autíčka. Behá od jedného regálu k druhému a je nesmierne šťastný. Pár minút pred tým, ako potrebujem, aby sme z hračkárstva odišli, oznámim mu, že za chvíľku budeme musieť odísť. Niektoré deti majú problém s náhlymi zmenami, a preto je dobré ich o nich vopred informovať.

Keď nastane daný moment, vezmem ho a odchádzame k dverám. Ak protestuje, poviem mu, čo vidím: “Je tu veľa autíčiek a ty by si tu rád zostal a poobzeral si ich, no je čas ísť.” Potom mu navrhnem alternatívu a tá záleží na tom, kam potrebujeme ísť. Keďže v súčasnom momente sú v centre jeho záujmu autíčka, alternatívy sa krútia okolo nich. Niektoré  sú:

“Pamätáš si na to obrovské auto na prízemí, ktoré sa ti tak veľmi páčilo, poď ideme si ho pozrieť z blízka.”
“Teraz pôjdeme von na ulicu a kým budeme čakať na zeleného panáčika na prechode, spočítame všetky autá, ktoré pôjdu okolo. Bude to zábava. Možno niektoré zatrúbi a možno pôjde okolo aj policajné auto”
“Dedko nás odvezie autíčkom domov a spolu ho dáte do garáže.”
“Doma vyberieme z košíka všetky autíčka a postavíme im spolu obrovskú garáž.”

Máme aj jeden rituál. Vždy, keď odniekiaľ odchádzame, zakývame danému miestu a tak sa s ním rozlúčime.

5. “Deti potrebujú pravidlá. Pravidlá vytvárajú medze, vďaka ktorým sa deti učia sebakontrole. Keď deti “narazia” na hranicu, učia sa, že majú schopnosť zastaviť sa.”*

S manželom sa snažíme byť konzistentní. Ak je niečo zakázané, tak je to zakázané a nič s tým nepohne. Nehráme hry: “OK, tak si to vezmi, ale len na chvíľku.” Hranice sú jasne dané a nedá sa cez ne ísť.

Uvedomila som si, že niekedy je dobré zamyslieť sa nad pravidlami/hranicami a naozaj zistiť, či sú opodstatnené, alebo nie. Keď sme Miškovi zakázali jazdiť vnútri na motorke, nedalo nám to a položili sme si s manželom otázku, prečo sme mu to zakázali. Zistili sme, že dôvod nebolo jazdenie po byte (máme minumum nábytku, zranenie nehrozí), ale špinavé kolesá. Motorku sme teda umyli, Miško osušil kolesá a všetci traja sme boli spokojní.

6. “Deti konajú podľa toho, čo si o sebe myslia. Presvedčenie o tom, kým sme vychádza z našich úspechov a neúspechov. Ak deti upozorníme na ich silné stránky, budú schopné sa podľa nich definovať.”*

Ako často vravíme deťom to, v čom nie sú dobré, čo robia zle, ako by mali niečo robiť inak alebo ako zle sa správajú. Aký obraz si vďaka tomu o sebe vytvárajú?

S manželom sme sa rozhodli, že si budeme všímať a vyzdvyhovať momenty Miškových úspechov. A nemám na mysli chválenie ani používanie nič nehovoriacej frázy: “Ty si ale šikovný chlapček.” Skôr si všímame takéto momenty a používame tieto slová:

“Upratal si si hračku do poličky, si poriadkumilovný.”
“Podelil si sa s tatom o muffin, si štedrý.”
“Prekročil si knižku, aby si ju nepoškodil, si pozorný.”
“Sám si sa ukľudnil, dokážeš ovládať svoje emócie.”
“Počkal si, kým sa dorozprávam s tatinom, si trpezlivý.”
“Aj keď sa ti zo začiatku nedarilo vláčik poskladať, nevzdal si sa a nakoniec si ho poskladal, si vytrvalý.”

Knižka Povedz, čo vidíš, ma veľa vecí naučila a veľa vecí som si vďaka nej uvedomila.

Na Sandynej webovej stránke je možné za 20 dolárov absolvovať online tréning. Je to súbor kratučkých videí z workshopov, ktoré Sandy spolu s kolegyňou ponúkajú v Amerike. Videá sa dajú po dobu jedného mesiaca sledovať tak často ako človek potrebuje a kedy potrebuje. Súčasťou online workshopu je aj možnosť položiť Sandy konkrétne otázky a na email dostáva účastník doplňujúce cvičenia. Určite doporučujem. Link na online workshop je tu.

Výborné a veľmi poučné články v angličtine o tom, ako riešiť detské záchvaty hnevu na verejnosti:
Sandy Blackard: http://www.languageoflistening.com/blog/too-fun-to-leave-not-fair/
Donna Bryant Goertz: http://mariamontessori.com/mm/?p=2415