Malé, veľké, biele, čierne, kovové, plastové, papierové, kartónové…všetky dopravné prostriedky Miška zaujímajú. Je schopný hrať sa s nimi od rána do večera a najradšej by si ich vzal aj do postele. Jeho vášeň pre autá dospela až tak ďaleko, že všetky ostatné veci na poličke začali zapadať prachom. Keď som ho pri hre s autíčkami pozorovala, nadobudla som dojem, že by to chcelo nejakú zmysluplnú autíčkovú aktivitu a nielen jazdenie s autíčkami po koberci. Nie, že by som ho chcela do niečoho nasilu tlačiť, ale zdalo sa mi, že on sám sa nudí. Rozhodla som sa, že jeho vášeň podporím a skúsim rozvinúť do niečoho zmysluplného.

V kníhkupectve som narazila na puzzle s dopravnými prostriedkami. Vedela som, že ho ihneď zaujme. Na kúsky papiera som mu nakreslila: cestu, koľajnice, vodu a oblaky, aby mohol priraďovať dopravné prostriedky k prostrediu, po ktorom sa pohybujú.

Musím sa priznať, že aj ja som sa pri tejto aktivite niečo nové naučila. Keď som Miška sledovala, všimla som si, že autobus položil na koľajnice. V prvom momente mi v hlave prebehlo, že to má zle, no predtým, ako ho jedna časť môjho ja chcela opraviť, zastavila som sa. Namiesto opravy som sa ho spýtala: “Miško a čo teraz robí autobus?” Na moje prekvapenie som dostala odpoveď: “Ide cez koľajnice.” Musela som sa sama sebe v duchu zasmiať.

Ďalšou autíčkovou aktivitou na Miškovej poličke sú nálepky s dopravnými prostriedkami. Je to skvelá motorická aktivita. Nie je totiž jednoduché jednotlivé tvary poodliepať tak, aby sa nepotrhali a ešte ich nalepiť. Veľmi nenáročná aktivita na prípravu a stačí na ňu pár nálepiek, ceruzky a papier.

Cesty z kusov papiera sú tiež lákavé. Môže si ich poskladať podľa svojej fantázie. Sú to len pásiky veľkého tvrdého papiera s nakreslenou cestu.

Keď ma Miško začal zastavovať pri číslovkách na ulici (plagáty, nápisy atď.), ukázal na ne a povedal deväť (väčšinou to bolo úplne iné číslo), začala som rozmýšľať nad nejakou aktivitou s číslovkami. Pri prehľadávaní internetu som na Pintereste našla aktivitu s číslami a autíčkami. Pomyslela som si: “Ideálna aktivita pre Miška,” a rovno som sa pustila do jej zhotovenia.

Z garáže som si vzala staré kartóny, nakreslila na ne cesty a garáže. Každé parkovacie miesto som očíslovala. Zatiaľ som sa rozhodla len pre číslovky od jedna do desať. V papierníctve som kúpila malé okrúhle a obdĺžnikové nálepky, biele aj farebné a na ne som napísala čísla. Keď som Miškovi prvýkrát hru ukázala, mala som pripravených 10 autíčok a každé malo svoje číslo. Boli zoradené za sebou a povedala som mu:”Toto je jednotka a autíčko s jednotkou  patrí na parkovacie miesto číslo jedna. Toto je dvojka, na ktoré parkovacie miesto patrí autíčko s dvojkou?” Takto sme zaparkovali všetky autíčka na miesto, kam patrili.

Na druhý deň sme použili aj farebné krabice od grimm`s. Nielen, že sú farebné a dajú sa použiť ako garáže, každá má inú veľkosť, a tak musí Miško rozmýšlať, ktoré auto sa do garáže zmestí a ktoré nie. Na druhý deň si celú hru poupravil podľa seba, namiesto desiatich autíčok používal len jedno. Nalepoval a odpolepoval si z neho číslo podľa toho, do ktorej garáže chcel parkovať.

Veľmi rýchlo pochopil celý systém a za pár dní bol schopný priradiť správne číslo autíčka do správnej garáže. Myslím, že ich priraďuje podľa tvaru čísla. Zatial sám vie pomenovať trojku, štvorku, jednotku a dvojku no myslím, že je to iba otázka času, kedy ich bude vedieť pomenovať všetky.

Každý večer pred spaním si Miško vypýta rozprávku o mačičke. Vymýšlam si každý deň inú. No v posledných dňoch sa stávalo, že hneď ako začnem rozprávať, Miško rozpráva tiež, dopĺňa ma. V podstate by mi to nevadilo, ale po celom dni som aj ja unavená a Miškove rozprávanie predlžuje dobu uspávania a skracuje mojich pár hodín, ktoré mám denne pre seba.

Moja automatická reakcia na jeho neustále prerušovanie bolo “Pssssssst!!!” Vždy, keď ma prerušil, povedala som “Psssst” a jeho reakcia bola: “Mama nie.” Ten zvuk totiž z nejakého dôvodu nemá rád. Keď sa to takto opakovalo niekoľkokrát, zamyslela som sa a položila som si otázku, čo ho vlastne v tomto momente učím. A odpoveď sa mi vôbec nepáčila. Cez svoje konanie som ho učila, aby druhému skákal do reči, nerešpektoval jeho potrebu vyjadriť sa a čo je najhoršie zo všetkého som opätovne opakovala zvuk, na ktorý ma jasne upozornil, že ho nemá rád.

Začala som teda rozmýšlať ako túto situáciu uchopiť. Pred tým, ako sme na druhý večer prešli k rozprávaniu rozprávky, povedala som mu: “Miško, keď budeš hovoriť ty, ja budem ticho a budem ťa počúvať. Keď budeš chcieť, aby som rozprávala ďalej, povedz mi mami môžeš, a potom budem hovoriť ja a ty budeš počúvať mňa.”

Pustila som sa teda do rozprávania a fungovalo to nádherne. Vždy, keď mal Miško potrebu niečo povedať, ja som stíchla a keď skončil, oznámil mi: “Mami, môžeš.”

V ten večer ma ešte napadlo, že rozprávku si nebudeme rozprávať v spálni, ale dolu v izbe a potom prejdeme do spálne, aby Miško dostal jasný signál, že sme rozprávku dorozprávali a ide sa spať. Oddelili sme rozprávku od uspávania a doba uspávania sa skrátila.

Dnes som Miška začala do rozprávania aktívne zapájať a spolu sme vymysleli rozprávku. Bol to skvelý pocit. Rozprávanie rozprávky sa zrazu zmenilo na kreatívny moment, ktorý sme si začali obaja uživať.

Každým našim slovom, každou reakciou dieťa tvarujeme. Začínam si uvedomovať, že je naozaj veľmi dôležité vážiť svoje slová a premyslieť si svoje reakcie.