Zazvonil zvonček. Kolegyňka otvorila vchodové dvere a do šatničky vstúpila mamička s nádherným 2,5 ročným dievčatkom. Anička, tak sa to dievčatko volalo, usedavo plakala, zatiaľ čo jej maminka vyzúvala topánky. Bolo to prvý raz, čo som počula dieťa plakať, keď prichádzalo s rodičmi na pozorovanie do našej triedy.
Vedela som, prečo plače. Anička začala chodiť do našej škôlky pre deti od 3 do 6 rokov. Hlavná učiteľka si veľmi rýchlo všimla, že menšie a menej rušné prostredie našej triedy batoliat by bolo pre Aničku vhodnejšie. To bol dôvod ich dnešnej návštevy. Anička plakala, lebo sa obávala, že ju mamina nechá samotnú v neznámom prostredí.
Keďže sama nechcela vstúpiť do triedy, mamička ju mala v náručí a Anička sa jej kŕčovito držala. Práve sme boli s jedným z detí ponorení do jazykovej lekcie, keď okolo nás prechádzali. Nahlas som ich obe pozdravila, no Anička odvrátila zrak a tvár si skryla do maminho ramena.
Moja šikovná kolegyňa ukázala mamičke miesto na sedenie hneď vedľa mňa, aby obe videli, čo robíme.
Po chvíli pozorovania v triedičke sa Anička ukľudnila, no stále sa pevne držala maminy, ktorá pre ňu v tom momente bola bezpečným miestom v novom, neznámom prostredí.
Nesnažila som sa s ňou hovoriť a dávala som si pozor, aby som sa na ňu nepozerala. Ak by som sa v tomto momente pokúsila nadviazať s ňou kontakt, odvrátila by zrak a stiahla by sa.
Pripomínala mi malého slimáčika, skrytého v ulite. Pomaly vystrkovala rožky, aby zistila, kde je, no akýkoľvek prudký pohyb by ju prinútil zas sa stiahnuť do ulity.
Mamička ju skúšala prehovoriť, aby si vzala nejaké materiály z poličiek, no ešte nenastal ten správny moment. Jej zvedavosť však bola priam hmatateľná.
So záujmom sledovala dievčatko, ako si sústredene umýva ruky, a chlapca, ako si púšťa farebné guličky na obrovsej drevennej guličkodráhe. Jej zrak zablúdil aj k deťom, ktoré si práve pripravovali desiatu.
S kolegyňkou sme jej dávali priestor, aby mohla nerušene pozorovať nové prostredie a zamerali sme sa na to, aby sme nenarušili jej zvedavosť a sústredenosť.
Pozorovanie je v svete dospelých považované za pasívnu aktivitu, ale nie je to tak. V prípade malých detí sa jedná o nesmierne aktívnu činosť, ktorá im umožňuje vstrebávať prostredie a učiť sa.
Keď som videla, že ma pozoruje, postavila som sa a pomaly som kráčala ku košíku, v ktorom máme uložené koberčeky. Nahlas som popisovala všetko, čo som robila. Stále som sa snažila nenadviazať s Aničkou žiadny očný kontakt.
„Potrebujem krátky koberec. Máme ich uložené všetky tu v košíčku.“
„Niektoré koberce sú dlhé a iné krátke. Dnes si vezmem tento krátky fialový koberec.“
Pozorovala každý môj pohyb.
„Čo si dnes dám na koberec, hmmm?“ nahlas som sa spýtala samej seba.
„Oh, veľmi sa mi páčia tieto farebné drevené krabice.“
Vzala som si farebné drevené krabice a položila som ich na koberec.
„Majú rôzne farby. Tá najväčšia je červená, menšia má modrú farbu…“
Jej oči a celá bytosť bola teraz na mňa sústredená. Popísala som všetky farby a pomaly som stavala jednu na druhú podľa veľkosti.
„Postavila som vežu z farebných krabíc!“
V tom momente som sa na ňu pozrela. Pôsobila uvoľnenejšie a dokonca sa usmiala, keď sa pozerala na vežu.
„Teraz vložím drevené krabice jednu do druhej.“
Ako som vkladala jednu krabicu do druhej a nahlas som popisovala jednotlivé farby, všimla som si, že sa jej pozornosť presunula na jedno z detí v triede. Bez slov a čo najtichšie som uložila krabice na miesto na poličke.
Keď sa jej pozornosť vrátila späť ku mne, vzala som si tácku, na ktorej máme uložený geoboard. Jeden po druhom som začala vkladať drevené kolíky do otvorov, pričom som pomaly nahlas počítala.
„Jeden…, dva…, tri…“
Keď som vyslovila „tri,“ počula som, ako Anička veľmi potichu vyslovila „tri“. Stíšila som svoj hlas a pomaly som vyslovila „štyri“. Začala so mnou počítať. Keď vyslovila číslovku, usmiala som sa a odpovedala som jej: „Áno, ty vieš, že je to päť…šesť.“ Keď som do ruky vzala siedmy kolíček, rozhodla som sa, že skúsim našu spoluprácu posunúť na ďalšiu úroveň. Vzala som kolíček a podala som jej ho so slovami: „toto je siedmy kolíček“. Neočakávala som, že si ho vezme ( ak by si ho odmietla vziať, povedala by som: „Nechceš si ho teraz vziať, môžno si vezmeš kolíček neskôr“) .
No Anička sa rozhodla vziať si ho. Ukázala som jej, kam ho môže dať. Podala ho však mamine. Mamina sa pokúsila motivovať ju, aby ho vložila sama, no Anička odmietla, a tak mamička umiestnila kolíček na miesto sama.
Takto sme všetky tri spolupracovali. Spoločne sme počítali ďalšie kolíčky, ja som ich podávala Aničke a mamička ich vkladala na správne miesto. Keď boli všetky kolíčky na geoborde, Anička sa na mňa s úsmevom pozrela a ukázala mi „thumb up“. „Páčilo sa ti to!“ odpovedala som jej.
Potom som vzala zelenú krabičku, v ktorej máme uložené farebné gumičky. Ukázala som jej, ako sa otvára.
„Tu máme uložené farebné gumičky, môžeme ich dať na kolíčky.“
„Pozri, táto gumička je zelená, takto sa natiahne…“
„Hm, rozmýšľam gumičku akej farby máme ešte v krabičke?“ Spýtala som sa nahlas a chvíľu som čakala.
Naučila som sa deťom do troch rokov neklásť priame otázky, ak si nie som istá tým, že poznajú odpoveď. Vždy smerujem otázky na seba a čakám, tým dávam dieťaťu priestor odpovedať. Ak odpoveď nevie, nevystavujem ho zlyhaniu a odpoviem po chvíli ja.
Anička sa spolu so mnou pozrela do krabičky. Vzala si žltú gumičku. Plne sa ponorila do aktivity a sama umiestnila všetky zvyšné gumičky na geoboard. Keď skončila, usmiala sa a znovu bez slov, gestom „thumb up“ vyjadrila svoje myšlienky. „Zvládla si to, sama si umiestnila všetky gumičky na geoboard!“ odpovedala som jej s úsmevom.
Vstala, podišla k poličke a vzala si tácku s korálkami. Položila si ju na koberček a začala navliekať jednu korálku za druhou, plne koncentrovaná a ponorená do aktivity. Jej mamina ju s úsmevom pozorovala.
Keď do nášho priestoru vstúpi nové dieťa, začíname pomaly a trpezlivo budovať neviditeľnú „pavučinu“, medzi dieťaťom a prostredím. Každé dieťa starostlivo pozorujeme a snažíme sa uchopiť jeho súčasné potreby.
Každé dieťa potrebuje iný čas, no skôr či neskôr sa začnú pomaly uvoľnovať a otvárať. Intenzita, s ktorou začnú fungovať, len čo sa v novom prostredí cítia bezpečne, je neuveriteľná.
Ešte pred pár rokmi by som robila všetko možné, aby dieťa prestalo plakať. No dnes viem, že by som nenapĺňala jeho potreby ale tú svoju.
Toho dňa nechcela Anička odísť z triedy. Chcela zostať, no nastal čas ísť. A tak som popísala, čo sa deje a vytvorila som „most“ medzi súčasným momentom a tým budúcim: „Chceš zostať, no musíte ísť. Pozri, tu mám vrecúško, skrývajú sa v ňom rôzne predmety. Keď sa zajtra ráno vrátiš, spolu sa do vrecúška pozrieme.“