Pred niekoľkými týždňami sme boli s Miškom vyzdvyhnúť lístky na koncert. Pani, ktorá ich v kancelárii predávala, ponúkla Miškovi čokoládový bonbón. Nechcela mu ho však dať, kým nepovie prosím.  “A čo čarovné slovíčko? Najprv povedz, prosím,” opakovala dookola. Miško nechápal, čo sa deje, pretože u nás doma sa do tejto situácie nedostáva. Po niekoľkých minútach si uvedomil, o čo ide a povedal: “Prosím.” Pani bola spokojná a Miško sa konečne dostal k bonbónu.

Nikdy sme Miška nenútili, aby nás o niečo prosil, alebo nám za niečo ďakoval. Vďaka montessori som pochopila, že je aj iná, oveľa prirodzenejšia cesta ako vynucovanie “žiadúceho” chovania – modelovanie “žiadúceho” chovania.

A tak, namiesto toho, aby sme si vynucovali ďakovanie a prosenie, dohodli sme sa s manželom, že vždy Miška poprosíme, ak od neho budeme niečo potrebovať, alebo mu za pomoc poďakujeme.

Dnes Miško používa slová ďakujem a prosím bez donútenia, od srdca, keď to tak cíti. Pred cudzími ľuďmi má ešte stále rešpekt a prosím, ďakujem, dobrý deň a dovidenia používa zriedkavo. Som presvedčená, že je to prirodzená fáza. Nenútim ho, aby ľudí zdravil, prosil ich o niečo, alebo im za niečo ďakoval. Ja sama však vždy nahlas poďakujem, poprosím a pozdravím. Som si istá, že sa čoskoro dostaneme do momentu, kedy bude v interakcii s okolím používať prosím, ďakujem, dobrý deň a dovidenia, tak ako tieto slová používa v interakcii s nami.

A ako to viem? Sám ma o tom presvedčil. Jedného dňa sme prechádzali cez prechod prechodcov. Ja som, ako vždy, nahlas poďakovala vodičke auta za to, že nám zastavila a dala prednosť. Keď sme sa s Miškom dostali na chodník, zastavil sa, povedal nahlas “Ďakujem!” a zakýval vodičke auta, ktorá sa usmiala a tiež mu zamávala. Od toho momentu máva každému vodičovi, ktorý zastaví a pustí nás cez prechod.

„Deti nikdy nevynikali v počúvaní príkazov od dospelých, no v ich napodobňování sa im nikto nevyrovná.“  James A. Baldwin