04 roky

Jedna rada nad zlato: “Ukáž mi to, prosím”

By On August 20,17
bazen

Priplával k nám. Na hlave mal plavecké okuliare. Pristúpil k Miškovi a vraví mu: “Pozri na mňa!” Obaja sme sa na neho pozreli, on sa usmial a potopil sa pod vodu. Keď sa vynoril, usmial sa a opäť vraví: “Pozrite, čo ešte viem!” Vybehol z bazéna, rozbehol sa a skočil do vody. Len čo vyplával nad hladinu, vraví: “Aha, ešte viem aj toto!” Plavecké okuliare si dal dolu z očí, hodil ich na hladinu, pozrel sa na nás a usmial sa. Potom sa potopil, vylovil okuliare zo dna a víťazoslávne nám ich ukázal.

Neprejde deň, aby mi nejaké dieťa, či už naši chalani, alebo deti na ihrisku, neukázali niečo, čo vedia, čo sa naučili, čo zvládli. Deti rady zdolávajú výzvy, ktoré si sami stanovujú a ešte radšej ich ukazujú. Možno je to spôsob, ako prirodzene získavame sebadôveru.

Zistila som, že veta: “Ukáž mi to, prosím!” má silný motivačný charakter. Nielenže vyzýva dieťa k nejakej akcii, ale komunikuje mu, že verím v to, čo už dokáže.

Malé dievčatko sedelo na stoličke. Bola smutná, lebo s ňou nebola jej mamička. Zrazu prekrížila jednu nohu cez druhú a mne bolo jasné, že jej treba ísť cikať. Pristúpila som k nej: “Prekrížila si jednu nohu cez druhú, zdá sa, že potrebuješ ísť cikať.” Popísala som, čo vidím. “Ja nechcem ísť cikať,” povedala s veľkým odhodlaním v hlase. “Počujem, že nechceš ísť cikať,” zopakovala som to, čo mi vravela, aby si bola istá tým, že ju počúvam.

Deti nemôžu prestať komunikovať, pokiaľ neboli vypočuté. (Sandy Blackard, Language of Listening)

“Ukážeš mi, prosím, kúpeľňu?” spýtala som sa jej, pričom som využila to, že som bola v danom priestore prvýkrát. Postavila sa zo stoličky, chytila ma za ruku a ako kráčala do kúpeľne zopakovala: “Ja nebudem cikať.”

“Rozhodla si sa, že aj napriek tomu, že budeš v kúpeľni, nebudeš cikať.” Opäť som zopakovala to, čo povedala, aby si bola istá, že ju vnímam a počúvam.

Prišli sme do kúpeľne. Postavila sa k toalete.

“Fíha, vy tu máte nočník a dokonca aj malý záchodík. My máme doma veľkú toaletu. Ešte nikdy som nevidela, ako sa používa taká malá toaleta. Naša je takáto veľká.”

Rukou som jej naznačila, aká veľká je naša toaleta.

“Ukážeš mi prosím, ako sa táto toaleta používa?”

Ticho kývla hlávkou a vycikala sa.

Deti nám neustále naznačujú ako k ním pristupovať, ako s nimi komunikovať. Nie je ľahké tieto indície dešifrovať. No keď sa to podarí, dokážu deti s dospelými fungovať bez nátlaku, vyhrážok alebo trestov.

24 MESIAC, Jurinko

Mami, sadnúť!

By On June 22,17
Pipeta

“Mami, sadnúť!” Kričal na mňa Jurino z plných pľúc. Práve som v kuchyni umývala riad a on sedel pred dverami na zemi a naberal vodu do pipety, ktorú si vzal z kúpeľne.

Nemám rada, keď na mňa niekto kričí.

Položila som tanier, ktorý som mala v ruke a šla som k dverám. Kvokla som si, aby som videla Jurinovi do očí a povedala som mu kľudným hlasom:
“Juri, kričíš na mňa. Chceš si byť istý, že aj v kuchyni ťa počujem. Počujem ťa aj keď nekričíš. Ty to určite vieš povedať aj tichším hlasom.”
Jurino sa na mňa pozrel a povedal tichším hlasom: “Mami, sadnúť.”

Nemala som čas sadnúť si, potrebovala som doumývať riad.

“Juri, ty chceš, aby som si k tebe sadla a sledovala ako naberáš vodu do pipety,”  skonštatovala som.
Jurino súhlasne prikývol hlavou.
“Ja mám teraz prácu v kuchyni. Hneď ako doumývam riad, sadnem si k tebe. Tu je pipeta, tu je kelímok, voda a lodičky, ty určite niečo vymyslíš.”

Vstala som a odišla som do kuchyne. Z kuchyne som počula, ako sa Jurino spokojne hrá. Keď som doumývala riad, sadla som si k nemu a sledovala, ako naberá vodu do pipety a prenáša ju do lodičky.

03 roky

Mami, mne sa nepáči…

By On November 10,16
clipboard01

Vonku už bola tma. Jurino behal po izbe a naháňal guličku. Miško sedel pri krabici s legom, staval si auto a zrazu mi kľudným hlasom vraví:

Miško: “Mami, vôbec sa mi nepáči, keď dávaš moje lego autíčka do krabice. Rozpadnú sa a potom som z toho smutný.”
Ja: “Aha Miško, ďakujem za upozornenie. Máš nejaký nápad, ako to vyriešiť?
Miško: : “Nie.”
Ja: “A čo, keby si mi ukázal nejaké miesto, kde ti mám autíčka uložiť, ak tu nebudeš?”
Miško: “Tam na okne to bude dobré.”
Ja: “Dobre Miško, tak od dnes ich tam budeme odkladať.”

Miško sa opäť ponoril do stavania…

Miško má tri a pol roka a ako iné deti v jeho veku aj on počas dňa prechádza cez rôzne emócie. V momentoch, kedy ho emócie plne ovládnu, koná impulzívne. Príjmame všetky jeho emócie aj keď je to niekedy dosť náročné. Snažíme sa ho viesť k tomu, aby svoje emócie nepotláčal, ale naučil sa ich rozpoznávať a vedel ich vyjadriť tak, aby nikomu neubližoval a nič neničil. Podporujeme ho v tom, aby hovoril, čo sa mu páči aj to, čo sa mu nepáči.

Niekedy sa nám darí usmerňovať jeho impulzívne chovanie viec a inokedy menej. Niekedy sa to Miškovi darí viac a inokedy menej. Všetci sme na ceste…

Momenty, ako je tento ma však utvrdzujú v tom, že má zmysel to, o čo sa s manželom snažíme…netrestať, nezastrašovať, nebagatelizovať, ale viesť. Viesť vlastným príkladom a pomôcť Miškovi robiť správne rozhodnutia v momentoch, keď to potrebuje.