Miško začal bicyklovať. Spočiatku mal pomocné koliečka, no po dvoch dňoch sme sa rozhodli dať ich dole a odvtedy šlape do pedálov. Robievame si bicyklové výlety do blízkeho okolia a je jasné, že k bicyklovaniu neodmysliteľne patrí aj šľapanie do kopca.

Keď sme sa pred pár dňami vracali domov, dostali sme sa do momentu, kedy sme si museli vybrať jednu z dvoch ciest. Dlhšia cesta viedla po kamienkoch, nasledoval mierny kopec, a potom už len po rovinke domov. Tá druhá, oveľa kratšia, viedla prudším kopcom po tráve ku schodíkom a od schodov už len pár metrov domov.

Stáli sme na križovatke oboch ciest a ja som nechala Miška, aby vybral cestu, ktorou sa vydáme, pričom som zdôraznila, čo to pre neho bude znamenať. Každé rozhodnutie v našom živote nás niekam vedie, niečo nám dáva a niečo nám berie.

“Miško, môžeš vybrať cestu, ktorou pôjdeme domov. Ak sa rozhodneš ísť kratšou cestou, budeme rýchlejšie doma, no budeš musieť tlačiť bicykel do kopca. Ak sa rozhodneš ísť druhou cestou, bude nám to trvať dlhšie, ale nebudeš musieť tlačiť bicykel do kopca.”

Miško si zvolil kratšiu cestu, a tak sme začali tlačiť bicykle hore kopcom. Spočiatku to bolo ľahké, no akonáhle začal kopec stúpať, chcelo to viac sily, vytrvalosti a trpezlivosti dostať bicykel ku schodíkom.

Miško: “Mami, ide to ťažko po tráve. Chcem, aby si mi vzala bicykel.”
Ja: ” Chceš, aby som ti vzala bicykel, lebo to ide ťažko po tráve. Miško, rozhodol si sa ísť kratšou cestou a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel do kopca. Ak nevládzeš, môžeme si na chvílku oddýchnuť a nabrať silu, alebo sa vrátiť a ísť dlhšou cestou.”

Miško si sadol do trávy a stále opakoval, že to po tráve ide ťažko, že to nezvládne a chcel, aby som mu vzala bicykel.

Miško: “Ja ho nezoberem, ty mi ho zober!” dodal rázne.
Ja: ” Miško, rozhodol si sa ísť po tejto ceste a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel hore kopcom. Ak chceš, môžeme sa vrátiť a ísť po dlhšej ceste.”
Miško: “Ja nechcem ísť po dlhšej ceste. Ja ten bicykel nebudem tlačiť, nechám ho tu!”
Ja: “Ty tu chceš nechať bicykel. No, to by mohlo byť riešenie, ako ho netlačiť do kopca. No ak ho tu necháš, ten, kto pôjde okolo si bude myslieť, že ho už nechceš a bude si ho môcť vziať.”
Miško: “Ja ho tu nechcem nechať, chcem, aby si mi ho ty vzala.”
Ja: “Ty chceš, aby som ti vzala bicykel. Ja mám svoj bicykel, ktorý musím dostať hore. Verím, že to zvládneš a ja ho rada vynesiem po schodoch.”

Opäť som mu zopakovala jeho rozhodnutie ísť kratšou cestou a zároveň vytlačiť bicykel ku schodom aj možnosť vrátiť sa a ísť po druhej ceste. V tom istom momente som začala hľadať niečo zaujímavé, na čo by som mohla zamerať jeho pozornosť. Nechcel sa vrátiť a ísť druhou cestou, tak sme museli zvládnuť tú, na ktorej sme boli.

Rozhodla som sa, že tú cestu rozdelím na menšie, zvládnuteľné úseky a presmerujem Miškove myšlienky od “to sa nedá zvládnuť” na niečo iné. Neďaleko od nás, som v tráve zbadala modrú vajíčkovú škrupinku.

Ja: “Teda, ešte nikdy som nevidela modrú vajíčkovú škrupinku. Ty si už nejakú videl? To by ma zaujímalo, akému vtáčikovi asi patrí.”
Miško: “Mami, kde je? Ja ju nevidím.”
Ja: “Tu neďaleko v tráve, idem sa na ňu pozrieť.”

A odtlačila som k nej bicykel.

Miško: “Aj ja idem.”
Ja: “Super, tak si vezmi bicykel, aby si sa nemusel poň vracať.”
Miško: “Je to ťažké, neviem ho zdvihnúť.”

Pomohla som mu zdvihnúť bicykel a on ho vytlačil ku škrupinke, bolo to len pár krokov. Kým si prezeral škrupinku, ja som hľadala ďalšiu vec, ktorá by ho zaujala. Neďaleko som zbadala ďalšiu škrupinku. Upozornila som Miška na ňu a odtlačili sme k nej bicykle.

Ďalší bod záujmu boli černice, ktoré má veľmi rád, a tak sme sa šli pozrieť, či už kvitnú, no a potom to bolo už len pár krokov ku schodom.

Keď sme prišli ku schodom, povedala som Miškovi, aby sa otočil a pozrel sa spať dolu.

Ja: “Pozri sa, zvládol si to! Sám si vytlačil bicykel až hore ku schodom. Nebolo to ľahké, po tráve to šlo ťažko, no nevzdal si sa. To o tebe hovorí, že si vytrvalý, trpezlivý a dokážeš zvládnuť akúkoľvek prekážku.

Na druhý deň sme opäť vytiahli bicykle a šli na výlet. Opäť sme sa dostali do momentu, kedy sme si mohli zvoliť cestu, po ktorej sa vyberieme. Miško si vybral kopec, a tak sme sa pustili do tlačenia bicyklov. Rozkúskovali sme cestu na menšie úseky: k dodávke, striebornému autu, černiciam a schodom… Tentokrát Miško ani nespomenul, aby som mu vzala bicykel, vytlačil si ho hore úplne sám. Keď sme boli hore, znovu som ho nechala, aby sa otočil a pozrel sa na to, aký kopec zvládol.

Áno, bolo by ľahké a rýchle vziať jeho bicykel a vyniesť ho hore kopcom, no každá takáto “pomoc” by ho pripravila o mnoho schopností, ktoré sa mu budú v živote hodiť. Tým, že to zvládne sám, trénuje trpezlivosť a vytrvalosť, začína preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a cez vlastnú skúsenosť zažíva, že aj keď sa niečo spočiatku zdá byť ťažké, dá sa to zvládnuť. No a čo je najdôležitejšie, každý vyšlapaný kopec posiluje jeho dôveru vo vlastné schopnosti.

“Ten sirup mi nechutí! Ja ho vylejem a nebude!”

Oznámil mi Miško rozhodným hlasom, keď som mu povedala, že je čas dať si sirup proti kašľu. Mali sme za sebou už piaty deň vysokých horúčok a len čo horúčky klesli, nastúpil silný, dusivý kašeľ.

“Ten sirup ti vôbec nechutí, nemáš ho rád a najradšej by si ho vylial, aby nebol!” 

Odpovedala som mu, pričom som sa snažila skopírovať tón v jeho hlase.

“A aj keď je naozaj hnusný, pomáha ti. Prestávaš kašľať a môžeš hovoriť.”

Dodala som kľudným hlasom a dôraz som dala na poslednú vetu, lebo ráno, cestou k doktorke dostal taký záchvat kašľa, že so slzami v očiach sa mi snažil niekoľko minút povedať: “Mami, mami, nemôžem hovoriť!”

“Keď som bola malá a musela som piť sirup, ktorý mi vôbec nechutil, zapchala som si nos, zavrela oči, rýchlo som ho prehltla a hneď zapila vodou. Fungovalo to. Sirup potom nebol až taký nechutný.”

Ako som to vravela, vybavila sa mi spomienka na moment, kedy som bola malá a musela som jesť niečo, čo mi veľmi nechutilo. Nebol to príjemný pocit…

“Skúsime, či to bude takto fungovať aj u teba, donesiem ti pohár vody. Chceš ten sirup na malú lyžičku, alebo na veľkú?”  

Nechala som Miška zvoliť si veľkosť lyžičky, aby mal niečo pod kontrolou.

Kým som smerovala do kuchyne, počula som ho ako za mnou volá: “Mami, malú lyžičku!”

Miško si oči nezatvoril a nos nezapchal, prehltol sirup a hneď ho zapil vodou.

“Hmm, zdá sa, že tá voda pomohla…” 

“Áno.”

“Aj napriek tomu, že ti ten sirup nechutí, prehltol si ho. To chcelo veľké odhodlanie. Ty vieš, čo je pre tvoje zdravie dôležité.

O štyri hodiny nás čakala ďalšia lyžička so sirupom. Miško začal utekať. Kľudne som si sadla na gauč a vravím mu:

“Zdá sa mi, že sa chceš hrať na naháňačku. Ja si teda sadnem a počkám, nemôžem ťa naháňať, lebo by som vyliala vodu a nemal by si čím zapiť sirup.”

Miško ku mne prišiel, vypil sirup a hneď ho zapil vodou. Vie totiž, že sa na mňa môže spoľahnúť. Keď poviem, že niečo spravím, spravím to, týka sa to všetkého a hlavne hraníc, ktoré mu denne nastavujeme s láskou a rešpektom.

O ďalšie štyri hodiny a počas nasledujúcich “sirupových dní” už naša konverzácia ohľadne sirupu bola veľmi stručná:

Ja: “Miško, je čas dať si sirup.”

Miško: “Ten, čo nemám rád?” 

Ja: “Áno, ten, čo nemáš rád. Dám ho na malú lyžičku a donesiem ti pohár vody.”

V posledných mesiacoch som zistila jednu veľmi dôležitú vec. Deti v každom momente potrebujú vedieť, že chápeme ich pocity, potreby a želania.

Neznamená to však, že im všetko dáme a dovolíme. Znamená to, že ich pocity, potreby a želania uznáme aj napriek tomu, že sú v rozpore s našimi pocitmi, prianiami a želaniami.

Ak na začiatku akejkoľvek komunikácie ich pocity, potreby a želania uznáme a oni nadobudnú istotu, že ich chápeme, sú pripravené nás počúvať. Avšak ak tak nespravíme, využijú akýkoľvek spôsob, aby sme ich začali počúvať.

“Pokúsiť sa viesť deti bez toho, aby sme ich chápali, je to isté ako ukázať niekomu smer bez toho, aby sme     vedeli, kde sa práve nachádza.”                                        Theresa Kellam, Ph.D. Návod na prežitie pre rodičov