Miška sme zaviezli do škôlky a spolu s Jurinkom sme si to nasmerovali do obchodu na nákup. Kúpili sme len pár vecí, ktoré sme potrebovali na obed.  Keď sme sa vrátili späť k autu a chcela som ho dať do sedačky, rázne odmietol: “Nie, nechcem.”

V prvom momente som sa pokúsila “podplatiť ho”: “Juri, sadni si, podám ti banán.” No odpoveď opäť znela: “Nie, nechcem.”

Skúsila som ho posadiť do sedačky, no vzpieral sa celou silou a začal kričať: “Nie, nechcem!”

V tom momente som pocítila hnev a v hlave sa objavila myšlienka: “Už musíte ísť, aby si stihla urobiť všetko, čo potrebuješ. Proste ho tam daj nasilu a je to!” … prehovorilo moje netrpezlivé ja.

Uvedomila som si, čo sa vo mne deje a vedome som sa zastavila. Zhlboka som sa nadýchla. Vzala som Jurka na ruky a na na moment som stíchla… Zrazu som pochopila, čo musím spraviť. Pozrela som sa na Jurina: “Juri, dám ťa do sedačky JA, alebo TY?”

“Ja, ja!” znela jeho odpoveď. “Dobre, ukáž mi, ako sa sadá do sedačky,” dodala som. Vložila som ho do auta a na moje prekvapenie sám vyliezol do sedačky a ja som ho už len pripútala.

Celú cestu domov som rozmýšľala nad tým, čo sa práve stalo… JA a NIE sú Jurinove najpoužívanejšie slová. Je v období, kedy má silnú potrebu a túžbu robiť všetko sám, a preto tak často od neho počúvam: “Ja, ja, ja!”

Zrazu sa mi v hlave vynorila jedna veta, ktorú som čítala:
“Dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo tri roky, nemôže poslúchnuť príkaz, ktorý dostane, pokiaľ sa nezhoduje s jeho “životnou požiadavkou/túžbou.” Maria Montessori, Absorbčná myseľ.

Tým, že som Jurinovi dala na výber a výber sa zhodoval s jeho vnútornou túžbou – túžbou robiť všetko sám, našla som spôsob, ako uspokojiť potreby nás oboch.

Dávalo to zmysel, no zatiaľ len v mojej mysli, a tak som bola zvedavá, či tento prístup bude fungovať aj v iných momentoch. Hneď večer som dostala ďalšiu príležitosť tento postup vyskúšať.

Keď manžel vybral Jurina večer z vane a pokúšal sa mu obliecť pyžamo, Jurino rázne odmietol. Poučená z rána som ho vzala na ruky, posadila sa s ním na stoličku. Viem, že veľmi rád zapína zipsy, a tak som sa ho spýtala: “Juri, zips na pyžame ti zapnem JA, alebo TY?” Odpoveď opať znela: “Ja!” a ani nie za minútu bol oblečený.

Odvtedy dávame Jurkovi na výber z dvoch možností a vždy zdôrazňujeme JA alebo TY. JA v 90% vyhráva.

Viem, že sa nikdy s mojimi deťmi nedostanem do momentu, kedy ihneď spravia všetko, čo od nich budem požadovať. No zisťujem, že veľmi pomáha zastaviť sa a pozrieť sa na svet ich očami.

Treba si vyčistiť zuby: “Pastu si na kefku dáš Ty alebo Ja?”
Odmieta ísť von: “Bráničku otvoríš Ty alebo Ja?”
Nechce si obliecť nepremokavé gate: “Nepremokavé gate si zapneš TY alebo JA?”

A tak sa pozerám na činnosti, ktoré Jurino odmieta, jeho očami a kladiem si otázku: Čo by ho na tom mohlo zaujímať?