Stojím s kamarátkou na okraji vybágrovaného jazera. Zastavili sme sa tu na chvíľku na olovrant. Deti dojedli koláč a vybrali sa preskúmať dno. Najprv kráčajú pomaly. Zrazu sa Miško zastaví, niečo zbadal. Na jeho tvári sa objaví obrovský úsmev, rozbehne sa. Už som si to všimla aj ja. Jazero je síce vypustené, ale cez jeho stred tečie malý potôčik. V tom momente si uvedomím, že ak sa šmykne a namočí si topánky, je koniec prechádzky, budeme musieť ísť domov. Začnem na neho volať, aby sa vrátil späť. Beží ďalej. Jeho o rok a niekoľko mesiacov staršia kamarátka Tánička sa na volanie maminky zastaví a rozmýšľa. Medzitým Miško veselo preskočí potôčik. Tánička stojí a váha. Kričím na Miška, aby sa vrátil späť, lebo už ideme ďalej, no na moje volanie nereaguje. Tánička tiež ide k potôčiku, stojí na jeho okraji. Voláme na deti, aby sa vrátili. Tánička po počiatočnom váhaní počúvne maminu, Miško skáče veselo ďalej. Zrazu sa šmykne a skončí jednou nohou vo vode. Vstane a zakričí na mňa: „Mami, trošku som si namočil topánky.“ Volám na neho, aby za mnou prišiel. Lezie von z jazera.
Čakám, kým vylezie von a rozmýšľam, ako sa zachovať…
