Usmial sa a zakýval mamine, ktorá stála vo dverách. „Prídem po teba po spinkaní, miláčik,“ rozlúčila sa s ním. Dvere sa zatvorili. On sa otočil a pomaly kráčal do triedičky. Chvíľu len tak stál, ako keby rozmýšľal. Potom sa vydal k poličke s výtvarnými potrebami a zobral si podnos  s razítkom. Položil si ho na stôl, sadol si a začal pracovať. V tichosti som ho pozorovala.

Túto aktivitu majú deti radi a musím sa priznať, že aj ja sa vždy poteším, keď zbadám, ako berú z poličky vodovky alebo razítka. Tieto jednoduché výtvarné aktivity vždy vyústia do ďalších, komplikovanejších a náročnejších činností.

Na čistom papieri sa objavilo niekoľko otlačených obrázkov červenej farby. Netrvalo to dlho a razítkovacia farba bola nielen na jeho malých prstíkoch, ale aj na stole. Tá červená úplne žiarila na bielom stole, nedala sa prehliadnuť.

Keď skončil, vstal, zasunul za sebou stoličku, vzal papier a prišiel ku mne. Ešte nevie hovoriť, no bolo mi jasné, že chce podpísať svoje umelecké dielo. Spýtala som sa ho: „Kam mám napísať tvoje meno?“ Prstíkom mi ukázal na stred papiera. Vzala som si pero a začala som písať jeho meno na miesto, ktoré mi ukázal. Ako som písala jednotlivé písmenká, nahlas som ich vyslovovala. Podala som mu podpísané umelecké dielo a povedala som mu: „Nech sa páči.“ Vzal si papier a šiel si ho zavesiť na magnetickú tabuľu. Potom sa vrátil ku stolíku a všetky veci poukladal na tácku, tú vrátil späť do poličky.

Na tento moment som čakala, nastal čas predstaviť mu novú aktivitu: veľké umývanie stola. Podišla som k nemu, znížila som sa na jeho úroveň a povedala som mu: „Pozri, na stole je červená farba, poď umyjeme ho.“ Obaja sme si dali zásterku. „Potrebujeme stolček,“ povedala som mu. A šli sme spolu vziať stolček. Ukázala som mu, ako sa nosí a ako ho postavíme na zem. Potom sme si vzali podnos so všetkými potrebnými vecami na umývanie a vedierko. Začali sme umývať stôl.

Každé dieťa má rado bublinky a umývanie stola je aktivita, pri ktorej vzniká veľa bubliniek.

V ruke držal malú kefu a krúživými pohybmi vytváral bublinky. S prekvapením pozoroval, ako červené fľaky od razítkovacej farby miznú. Ukázal mi fľak, prešiel po ňom s kefou, usmial sa a znovu ukázal na miesto, ktoré práve umyl. Keď zmizla všetka červená farba, prebytočnú vodu utrel špongiou a  vyutieral dosucha utierkou.

Stôl bol čistý. Na chvíľu sa zastavil a rozmýšľal. Prešiel k ďalšiemu stolu a opäť sa pustil do čistenia.

Drhol ho tak horlivo, až sa časť vody v lavóri vyliala na zem. V zápale umývania to nepostrehol. Keď skončil, pristúpila som k nemu, usmiala som sa a ukázala som na vodu na zemi: „Na zemi je voda, poď, utrieme ju. Budeme potrebovať handru.“ Pripravenú handru zvesil z háčika a šiel späť k mláke na zemi. Handru položil na zem a začal ju vyrovnávať. Chvíľu mu trvalo, kým ju narovnal. Jeho koncentrácia v tom momente bola hlboká a trpezlivosť, s ktorou handru vyrovnával, by mu závidel nejeden dospelý.

Akonáhle bol spokojný s tým, ako bola handra vyrovnaná, utrel mláku, na ktorú som ho upozornila. V momente, keď sa postavil, všimol si ďalšiu mláku pod druhým stolom. Rozhodol sa, že ju tiež utrie.

„Hmm, zaujímalo by ma, či je tá handra suchá, alebo mokrá,“ povedala som, keď skončil. Dotkli sme sa spoločne handry a zhodli sme sa, že je mokrá, a tak ju šiel zavesiť na sušiak. Novú handru vybral so šuplíčka a zavesil ju na háčik.

Keď doumýval stôl, vodu prelial z lavóra do kýblika a ten vylial v kúpeľni. Potom usušil utierkou všetky nádoby, poukladal ich na tácku a vrátil ju do poličky. Zložil stolík a odložil ho na miesto. Dal si dolu zásterku a zavesil ju na háčik. Šiel si umyť ruky do kúpeľne a potom sa rozhodol, že si dá desiatu.

Pred 8 rokmi som na internete prvýkrát videla fotky a videá detí v pripravenom montessori prostredí a s úžasom som sledovala, ako si samé nalievajú vodu, krájajú ovocie, šúpu zeleninu, odkladajú si po sebe veci späť na poličky, rolujú si koberčeky. Ten kľud, koncentrácia a nadšenie detí pri týchto bežných činnostiach ma fascinovali. Nikdy som nič podobné vo svojom okolí nevidela.

Pred tými 8 rokmi som však nechápala hĺbku týchto aktivít. Videla som len malé deti pri činnostiach, ktoré od malých detí normálne neočakávame. Dnes sú to tri roky, čo spolu s mojou úžasnou kolegyňkou Miškou vedieme deti v nádhernej montessori školičke v Prahe. Veľa som sa za ten čas naučila a pochopila.

Tento blog som písala o svojich deťoch, keďže moji chlapci už vyrástli, nastal čas posunúť ho ďalej…:-)