… začal Miško kričať asi pred mesiacom pri všetkom, čo mu práve nešlo. Či to bolo spájanie drevených koľajníc, skladaní puzzle, alebo stavaní kociek. Následne hodil koľajnicu, puzzle, alebo kocku o zem.

Rozmýšľala som, ako toto správanie uchopiť a zareagovať. Stále ma inšpiruje knižka Povedz, čo vidíš od Sandy Blackard, a tak ma napadlo, že by možno fungovalo, ak by som ho začala učiť, aby namiesto kriku začal vyjadrovať, čo sa deje.

Akonáhle zakričal: “Nejde, nejde, nejde,” šla som k nemu a povedala som mu kľudným hlasom: “Počujem, že potrebuješ pomoc. Miško, povedz mi, čo nejde.” Spočiatku nechápal, čo po ňom chcem, a tak som mu povedala, čo som videla: “Nedarí sa ti pripojiť koľajnicu k železničnému priecestiu.” Následne som mu pomaly ukázala, ako koľajnicu spojí so železničným priecestím. Koľajnice som opäť rozpojila a nechala som ho, aby ich spojil sám. Takto som postupovala zakaždým, keď kričal: “Nejde, nejde, nejde!”

Všimla som si, že niekedy mu niečo nejde len preto, lebo danú vec robí veľmi rýchlo. V takých momentoch som mu povedala: “Nejde ti to spojiť, lebo to robíš rýchlo. Pozri, spojím tie kocky pomaly.” Veľmi pomaly som mu ukázala, ako dané kocky spojí. Potom som ich rozpojila, podala som mu ich a nechala ho, aby to skúsil sám.

Včera, kým som niečo robila, začula som Miška ako mi kľudným hlasom vraví: “Mami, nejde…” a uvedomila som si, že už som ho niekoľko dní nepočula kričať : “Nejde, nejde, nejde!”