31 - 36 MESIAC

Miško na ceste k disciplíne… (jesenný príbeh)

By On January 11,16

Stojím s kamarátkou na okraji vybágrovaného jazera. Zastavili sme sa tu na chvíľku na olovrant. Deti dojedli koláč a vybrali sa preskúmať dno. Najprv kráčajú pomaly. Zrazu sa Miško zastaví, niečo zbadal. Na jeho tvári sa objaví obrovský úsmev, rozbehne sa. Už som si to všimla aj ja. Jazero je síce vypustené, ale cez jeho stred tečie malý potôčik. V tom momente si uvedomím, že ak sa šmykne a namočí si topánky, je koniec prechádzky, budeme musieť ísť domov. Začnem na neho volať, aby sa vrátil späť. Beží ďalej. Jeho o rok a niekoľko mesiacov staršia kamarátka Tánička sa na volanie maminky zastaví a rozmýšľa. Medzitým Miško veselo preskočí potôčik. Tánička stojí a váha. Kričím na Miška, aby sa vrátil späť, lebo už ideme ďalej, no na moje volanie nereaguje. Tánička tiež ide k potôčiku, stojí na jeho okraji. Voláme na deti, aby sa vrátili. Tánička po počiatočnom váhaní počúvne maminu, Miško skáče veselo ďalej. Zrazu sa šmykne a skončí jednou nohou vo vode. Vstane a zakričí na mňa: „Mami, trošku som si namočil topánky.“ Volám na neho, aby za mnou prišiel. Lezie von z jazera.

Čakám, kým vylezie von a rozmýšľam, ako sa zachovať…

V niektorých momentoch dokáže Miško poslúchnuť hneď na prvýkrát a inokedy nie. Je to fáza, ktorou mometálne prechádza. Jeho mozog je stále „vo výstavbe“. Nevie ovládať svoju vôľu, jedná na základe impulzov. Mária Montessori toto obdobie popisuje ako prvú úroveň poslušnosti (deti od 0 – 3 rokov):

„Dieťa do troch rokov nie je poslušné dieťa, ešte sa nevyvinulo. Je ovládané nevedomými mechanizmami svojej osobnosti. Musí dosiahnuť moment, kedy ich ustáli, aby ich dokázalo vedome ovládať.“ 1

„Na prvej úrovni poslušnosti dokáže dieťa poslúchnuť len príležitostne, nie vždy.“1

Z nášho dospeláckeho pohľadu sa to zdá jednoduché: Miško beží k potôčiku, ja na neho zakričím, aby sa vrátil. On sa okamžite otočí a beží ku mne. V Miškovom veku to nie je také ľahké. V jeho dva a polročnom svete to znamená potlačiť veľmi silný impulz, ktorý ho ťahá k potôčiku a nahradiť ho mojou vôľou.

„Jednou z najťažších vecí pre malé deti je odolať emocionálnym impulzom ako napríklad: neuchmatňúť sladkosť aj napriek tomu, že po nej veľmi túžia, neudrieť kamaráta, ak sú veľmi nahnevané. Môžu poznať pravidlá a sú schopné o nich logicky rozmýšľať, no stále nemusia byť schopné týmto impulzom odolať.“2

 „Dieťa si nemôže len želať, aby poslúchalo, musí toho byť schopné. Aby človek mohol vykonať vôľu niekoho iného, musí sa nachádzať na určitom stupni zrelosti a musí ovládať špeciálne zručnosti, ktoré sú k tomu potrebné. Ak nie je pánom svojich činov, ak nedokáže ovládať svoju vlastnú vôľu, o to menej dokáže poslúchať vôľu niekoho iného.“1

Musím sa priznať, že momenty, ako je tento, kedy Miško koná inak, ako by som si želala, sú pre mňa náročné. Zvádzam so sebou boj. V mojom vnútri sa točí vír rôznych emócií. Cítim hnev, že ma hneď neposlúchne a aj strach, či ho správne vychovávam. Mohla by som ho vyhrešiť, dať mu po zadku, alebo ho potrestať. No viem, že aj keď by to na chvíľku fungovalo, tadiaľto cesta nevedie. Navyše v mojom dlhodobom pláne pre náš spoločný vzťah mám úplne iné hodnoty: lásku, porozumenie, pochopenie, rešpekt, úctu…Verím, že čo človek deťom dáva, to dostane naspäť… A tak predtým, ako zareagujem, snažím sa najprv zvládnuť a utíšiť vír vlastných emócií.

„V tejto fáze môže dospelá osoba viac, či menej násilne potlačiť jednanie takto nevyvinutého dieťaťa, ak ho chce potrestať. Avšak poslušnosť nespočíva len z potlačenia konania. Pozostáva z vykonania činu, ktorý zodpovedá vôli niekoho iného, nie vôli dieťaťa.“1

Miško chodí, hovorí, dokáže sa sám obliecť, najesť, ísť na záchod, zahrať sa, je celkom samostatný, no stále je len dieťaťom, ktoré sa vyvíja a ako dieťa sa aj správa. Niekedy odmieta spolupracovať, hnevá sa, keď nedostane to, čo chce, alebo hneď na prvý raz neposlúchne. Dávam si pozor na to, aby som jeho správanie nerozdeľovala na dobré a zlé, odmeňovala “dobré“ a “zlé“ karhala. Jeho správanie sa vyvíja, nezostane také, aké je v tomto momente.

„Označovanie detí nálepkami “dobrý“ a “zlý“ znamená zaťažovať ich nezdravým bremenom. Každé dieťa musíme oslobodiť od tohoto bremena a musíme im umožniť, aby sa stali “umeleckými dielami v procese.”5

„Poslušnosť nie je fakt, je to cesta.“1

„Poslušnosť sa u detí vyvíja rovnakým spôsobom ako ostatné aspekty ich charakteru. Najprv je výhradne určovaná životne dôležitými impulzami, potom sa dostáva na úroveň vedomia a následne sa vyvíja, krok za krokom až sa dostane pod kontrolu vôle.“1

„…tieto schopnosti sa nevyvinú cez noc. Sú výsledkom vnútorného formovania, ktoré prechádza niekoľkými fázami. Pokiaľ toto formovanie trvá, môže sa stať, že z času na čas sa dieťaťu podarí vykonať to, čo sa po ňom žiada.“1

Miško lezie von z vypusteného jazera a ja som sa rozhodla, že namiesto výčitiek sa sústredím na riešenie problému.

„Jedna z najväčších ťažkostí pri zabezpečovaní disciplíny je  v tom, že sa nedá dosiahnuť prostredníctvom slov. Žiadny človek sa nezdisciplinuje tým, že bude počúvať, čo iný hovorí.“2

Kým lezie von, stále dookola opakuje:

Miško: „Mami, trošku som si namočil topánku.“
Ja: „Áno, preskakoval si potôčik, šmykol si sa a jednou nohou si skončil vo vode. Trošku si si namočil topánku. Sadni si na lavičku, pozrieme sa, či máš mokrú nohu.“
Vyzula som Miškovi topánku, mal mokrú ponožku. „Máš mokrú ponožku, budeme musieť ísť domov, nemáme náhradné topánky.“
Miško: „Ja nechcem ísť domov, chcem byť s Táničkou.“
Ja: „V tom prípade budeme musieť vymyslieť ako udržať tvoju nohu v suchu a zabrániť tomu, aby si si opäť namočil topánky.“

V košíku, ktorý mám na kočiari, kde si pokojne spal Jurko, som našla náhradné ponožky. Kamarátka mi požičala igelitový sáčok. Miško si obul suchú ponožku, na ňu som mu chcela natiahnuť sáčok, aby sa mu nenamočila noha od mokrej topánky. Začal protestovať. Dala som mu na výber: buď bude mať na nohe sáčok, aby mal nohu v suchu, alebo musíme ísť domov. Bez zaváhania súhlasil, chcel byť s Táničkou. Na sáčok som mu dala ešte jednu ponožku a obula som mu topánku. Pred tým, ako sme pokračovali v prechádzke som sa k nemu zohla a vravím mu: „Miško, po ceste budú mláky. Musíš každú obísť. Ak pôjdeš do mláky, namočíš si aj druhú topánku a budeme musieť ísť hneď domov. Už nemáme náhradné ponožky ani sáčok.“ Miško súhlasil. Pred každou mlákou som mu pripomenula, aby ju obišiel. Každej mláke po ceste sa vyhol.

„Dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo tretí rok veku nemôže poslúchnuť príkaz, ktorý nekorešponduje s jeho spontánnym/bezprostredným nutkaním.“ 1

Večer som si nalistovala kapitolu Tri úrovne poslušnosti v knihe Absorbčná myseľ a Disciplína v detských domoch v knihe Objavenie dieťaťa. Pripomenula som si to, na čo som vo víre denných povinností zabudla.

„Jedna vec musí byť jasná: vedomá vôľa je sila, ktorá sa vyvíja prostredníctvom precvičovania, prácou. Našim cieľom je jednoznačne rozvíjanie vôľe, nie zlomenie. Vôľa sa dá zlomiť okamžite, jej rozvíjanie je pomalý proces, ktorý sa odvíja od nepretržitej činnosti, ktorá je vykonávaná vo vzťahu s prostredím.“3

„Prvé záblesky disciplíny majú svoj pôvod v práci. V jednom momente začne byť dieťa silne zaujaté nejakou aktivitou. Dá sa to vidieť na výraze jeho tváre, hlbokej koncentrácii a chuti opakovať danú aktivitu dookola. Také dieťa ukazuje, že je na ceste zdisciplinovať sa.“3

„Disciplína je vždy dosiahnuteľná nepriamym spôsobom. Nezíska sa odstraňovaním chýb a bojom proti nim, ale rozvýjaním spontánnej práce.“4

Naša domácnosť je prispôsobená tak, aby viedla Miška k samostatnosti a spontánnej práci.

Miško má svoj priestor v kuchyni, aby sa dokázal sám obslúžiť.

image008

image009

Oblečenie má rozdelené v krabiciach, aby si mohol veci sám zobrať aj ich odložiť. Tento rok mám v pláne naučiť ho, ako sa veci skladajú na seba. Momentálne ich triedi podľa typu: nohavice, svetre a mikiny, tričká, ponožky.

krabice na oblecenie

Keďže sme v podnájme, nechceme príliš vŕtať do stien, a tak sme namiesto kovových háčikov použili prilepovacie plastové háčiky z Ikei, aby si Miško mohol sám vziať a zavesiť oblečenie, ktoré používa, keď ide von.

image012

Hračky má uložené v košíkoch na poličke, aby mal prehľad, čo kde má a kam patrí.

policka s hrackami

vytvarne veci

Vďaka príhode s jazerom som sa však pristihla pri tom, že od Jurkovho narodenia som Miška prestala zahŕňať do každodených činností a tým ho rozvýjať v spontánnej práci. Začali sme spoločne umývať podlahy, vešať prádlo, umývať riady, variť, pripravovať jedlo, umývať stôl po jedle atď.

disciplina_2

Disciplina_3

Netrvalo to dlho a sám začal tieto činnosti vyhľadávať: rozhodol sa, že si umyje autíčka, jedálenskú stoličku, vyleští zrkadlo a dokonca Jurkovi v jeden večer vyčistil celý košík… V takýchto momentoch je hlboko ponorený do činnosti, ktorú robí, svet okolo neho akoby sa zastavil, všetko sa skľudní a ja zrazu vidím a začínam chápať to, čo čítam v knihách od Márie Montessori.

Disciplina_1

Moment na jazere ma naučil ešte jednu vec. Dávam si pozor na to, aby som Miška nevolala, keď je na niečo sústredený, volanie je zbytočné, je pohltený inou vecou, nevníma.

„Typická mama sa pravdepodobne uspokojí s tým, že ju dieťa poslúchne na piatykrát. Avšak ak sa na dieťa zavolá, dieťa musí prísť. Neexistuje žiadna výnimka. Ak je dieťaťu raz dovolené, aby neprišlo, otvoria sa dvere k ďalšiemu neposlúchaniu.

Tu je zákon a evanjelium: “Nevolajte na dieťa, ak nemusíte, v momentoch, kedy je hlboko ponorené do hry, alebo práce. Majte na pamäti, že koncentrácia je u detí veľmi dôležitá. Ak ho z koncentrácie neustále vyrušujete, spôsobujete, že začne byť veľmi citlivé na neustále príkazy.“ 6

A tak som si začala dávať pozor na to, aby som na Miška nevolala. Ak máme čas, nevyrušujem ho pri tom, čo robí. Ak je na niečo sústredený a už musíme ísť, nevolám na neho, idem k nemu, dotknem sa ho, tým presmerujem jeho pozornosť na seba a odkomunikujem, čo potrebujem.

Tiež som Miška začala viesť k tomu, aby si sám zbalil náhradné veci do tašky a pred prechádzkou si nastavujeme pravidlá…. aj týmto spôsobom sa trénuje v ovládaní impulzov a učí sa riešiť problémy, ak nastanú.

Zaujímavé linky spojené s touto témou v angličtine:
Normalization: Part One – Discipline: článok je síce smerovaný na učiteľov, no aj rodičia tam nájdu veľa zaujímavých postrehov: http://tothelesson.blogspot.cz/2011/08/normalization-part-one.html
Simplicity Parenting: skvelé články na blogu a tri videá zamerané na disciplínu. Momentálne prebieha online
stretnutia, kde Kym John Payne odpovedá na otázky od rodičov, dajú sa sledovať aj zo záznamu. http://www.simplicityparenting.com/category/simple-discipline/, http://www.simplicityparenting.com/soul-of-discipline/

Say what you see: výborná kniha, dá sa čítať online zadarmo, na blogu sú veľmi inšpiratívne články
http://www.languageoflistening.com/resources/read-swys-book/
Kniha: Children who are not yet peaceful: jedna z najlepších kníh, aké som čítala. Autorka je zakladateľka a bývalá učiteľka v montessori škole. Každá kapitola popisuje príbeh jedného dieťaťa, ktoré bolo nezvládateľné a jeho cesta k nájdeniu sa, znormalizovaniu sa. Svoje si v nej nájdu ako učitelia, tak aj rodičia.
http://www.amazon.com/Children-Who-Are-Not-Peaceful/dp/1583940324
Developing self discipline NAMC:
http://montessoritraining.blogspot.cz/2013/09/montessoris-three-levels-of-obedience.html

Zdroje citátov (voľný preklad):
1Mária Montessori: Absorbčná myseľ
2Tarullo, Obradovic, Gunnar: Sebeovládanie a mozog vo vývoji
http://web.stanford.edu/group/sparklab/pdf/Tarullo,%20Obradovic,%20Gunnar%20(2009,%200-3)%20Self-Control%20and%20the%20Developing%20Brain.pdf
3Mária Montessori: Objavenie dieťaťa
4 Mária Montessori: Montessori metóda
5 Donna Bryant Goertz: Deti, ktoré ešte nie sú mierumilovné
6 Príhovory k rodičom, NAMTA 1979

 

 

 

 

 

 

 

 

10 Comments

  • Reply

    Alena

    January 13, 2016

    Moc děkuji, opět krásný a přínosný článek. Alena

    • Reply

      Zuzana

      January 13, 2016

      Ďakujem Alenka. Som rada, že ste pre seba niečo v našom príbehu objavila:-) Prajem vám krásny deň.

  • Reply

    Tereza

    January 24, 2016

    Som ocarena, nie len uzasnym clankom, ale aj tym usporiadanim na polickach,… viem ze je to pointa montessori, snazim sa to aj u nas spravit, ale volako vzdy zlyham, lebo moja dvojrocna dcerka to vzdy rozhadzuje, a neviem sa s nou nijako dohodnut na tom aby co uz nepouziva vratila naspat. Dokonca aj aktivity ked mam takto naukladane, tak si nevezme jednu a ze sa s nou ideme zahrat, ale nie je spokojna kym vsetky aktivity nepovybera von. Neviem ako postupovat, viem ze je dolezite udrziavat poriadok ale je to dost narocne. Na tvojej stranke som casto a velmi ma inspiruje. Mam precitane mnozstvo knih od Montessori, len volako tazko sa mi to praktizuje. Dakujem za tvoj blog :)

    • Reply

      Zuzana

      January 25, 2016

      Ahoj Terezka, dakujem. Spravanie tvojej dcerky zodpoveda vyvojovemu stupnu, na ktorom sa nachadza. Deti v tom veku vytahuju z policiek jednu vec za druhou. Su stale v pohybe a vsetko ich zaujima. Pises, ze malinka nie je spokojna, kym vsetky veci nepovyklada von. Maria Montessori vsade zdoraznuje, ze najdolezitejsia je koncentracia dietata, ja nemam ziadny montessori vycvik, som lem mama, ktora sleduje svoje dieta a snazi sa montessori aplikovat, takze to, co teraz napisem ber ako moj nazor: nechala by som dcerku povyberat vsetko, co chce, lebo koncentracia je dolezita a ked sa s vecami dohra, tak by som ju pozvala, aby to so mnou upratala. Tymto sposobom by som ju nechala, aby si uspokojila svoju potrebu vytiahnut vsetko, co chce von a zaroven neustale nenarusala jej koncentraciu tym, ze ju budem nutit, aby si vec po sebe najprv upratala a potom vzala druhu. Neviem, kolko veci mate na policke, ale obmadzila by som mnozstvo, aby sa to lahko a rychlo upratalo naspat. Ked sa zacne dlhsie hravat s jednou vecou, tak by som ju zacala pozyvat k tomu, aby si najprv upratala jednu vec a potom vzala dalsiu. Nikdy by som ju nenutila: Susan Stephenson v knihe Dieťa sveta píše, že deti vo veku: 0-6 rokov by mali byť pozývané k tomu, aby vykonali nejakú cinnost, nikdy by nemali byt prinutene. A tak by som hladala nejaky zaujimavy sposob, ako ju k upratovaniu pozvat: “Hmm, hladam, hladam, ale nikde nevidim krabicu, do ktorej patri tento vlacik? Kde sa skryla?” alebo “Ako sa dostane tato skladacka do krabice? Odnesieme ju v rukach, alebo co keby sme si zobrali lopatku, nabrali ju na lopatku a tak ju odniesli spat do krabice?” Deti v tomto veku rady rozmyslaju, a tak velmi dobre funguje dat im nejake varianty na rozmyslanie.

  • Reply

    Hanka

    February 3, 2016

    Můžu se zeptat, jestli chce Miška pomáhat sám a co děláte, když nechce. Mám mrně, které se velice těžko motivuje k nějaké pomoci nebo samostatnosti. Kolem roku a půl až dvou, to chtěl být skoro u všeho a ochotně “pomáhal” resp. si hrál či koukal při jakýchkoli pracech, nejradši těch s vodou (mytí nádobí, vysávání, utírání prachu, dělání kaše), ale nikdy nechtěl dělat absolutně nic, co se ho člověk zeptal jestli nechce zkusit. Jakákoli motivace, aby něco zkusil sám, naprosto nezabírá. Odpověd na otázky typu “Chceš si to zkusit? Pomůžeš mi s tím? Vyzkoušíš to taky?” je vždycky “NE, Mama”. Většinou chce jenom koukat. Stejné je to s jídlem i oblíkáním. Chce ať ho někdo krmí i oblíká a odmítá to byť i jen vyskoušet nebo s tím aspoň pomoct. I když mu slibuju, že mu pomůžu. (Teda lžičkou už se jíst naučil, ale byl to strašný boj a stejně pořád škemrá, že chce krmit.) Podobné je to se vším. Pokud je to něco co chce, tak vezme moji ruku a nutí mě ať to udělám já. Na dotaz, jestli mi s něčím pomůže, většinou uteče nebo řekne Ne. Už fakt nevím jak ho motivovat. Zatím nic, co jsem vyzkoušela nezabralo. Je jen pár věcí, se kterými chce pomáhat ochotně a dobrovolně sám (odnášet nočník, krouhat jablka na strojku a uklízet velkou matraci :-)

    • Reply

      Zuzana

      March 1, 2016

      Dobrý deň Hanka, Miško má tiež dni, keď chce pomôcť a keď nechce pomôcť. Nenútim ho, v nejakej montessori knižke som čítala, že deti do 6 rokov sa nesmú nútiť do aktivít, ale pozývať. Myslím, že to bolo v knihe Child of the World od Susan Stephenson.

      Váš synček vám rád pomáha s určitými vecami a na tom by som stavala. Vždy, keď vynesie nočník povedzte mu: “Sám si si vylial nočník a uložil si ho na miesto. Si poriadkumilovaný.” Keď ostrúha jablko: “Fíha, sám si ostrúhal celé jablko. Pozri, aká dlhá šipka z neho zostala. To muselo chcieť veľa trpezlivosti a odhodlania.” Takto by som vyzdvyhla každý moment, kedy niečo spraví sám.

      Nedávno som si uvedomila jednu veľmi zaujímavú vec, na ktorú sme ako dospelí zabudli: deti sú v každom momente pripravené hrať sa a všetko, čo sa deje, je pre ne hra. Uvedomila som si to, v momente, keď Miško začal doma behať od jednej steny k druhej. Pribehol ku stene, zvyskol a bežal k druhej stene. Spýtala som sa ho so záujmom: “Miško, čo to práve robíš?” a Miško mi odpovedal: “Hrám sa na to, že behám!” nepovedal behám, hrám sa na to, že behám.:-) To bol pre mňa WOW moment.

      Začala som teda používať veľa hrania v bežných momentoch. Keď má moment, že sa nechce večer osprchovať a fakt potrebujeme, aby sa osprchoval, tak mu vravím: “Miško a ty vieš, že máme v kúpeľni vysoký vodopád?” a on mi povie s prekvapením: “Nie, neviem.” Zoberiem ho do sprchy a pustím sprchu. “To je vysoký vodopád plný kvapiek. “Už ťa niekedy taký vodopád ošpliechal?” a od mi povie s úsmevom: “Ešte nie.” ” Tak to musíš skúsiť, to je skvelý pocit. Dáš si dole najprv gate, alebo tričko?” Na druhý deň za mnou večer prišiel Miško a vraví mi: “Mami, dnes pôjdem pod vodopád.”

      Ak si ide obliekať ponožky, môžete mu povedať: “Téda, máš studené nôžky, zdá sa mi, že by sa chceli ohriať. Tu máme dva tunely (ponožky), skryjeme ich tam. Chceš modré, alebo hnedé tunely? Takto chytíš tunel a šup tam s nôžkou. Drž pevne tie steny tunela, nech sa nám nezatvoria…” Atď…

      Keď máme napríklad riad v kuchyni, ktorý treba umyť, idem za Miškom a vravím mu: “Teraz idem umyť riad.” On mi vačšinou odpovie:”Ale ja chcem, aby si sa so mnou hrala.” Na to mu vravím: “Ty chceš, aby som sa s tebou hrala a ja musím umyť riad. Hmm, ako to spravíme…? Ak mi pomôžeš umyť riad, budeme to mať rýchlo hotové a môžeme sa ísť hrať. Jednému človeku to vždy dlhšie trvá. Ak sa ti nechce riad umývať, tak sa bež hrať a ja prídem, keď ho umyjem.” Miško sa zamyslí a povie: “Mami, ja ti pomôžem, budeme to mať rýchlo hotové.” alebo povie: “Mne sa nechce ísť umývať riad a ide sa hrať.” Obe varianty sú pre mňa OK, je to jeho rozhodnutie, no všímam si, že tým, že ho do tej práce nenútim, tak sa rád pridáva sám: “Mami, ja ti pomôžem…”

  • Reply

    Denisa

    February 23, 2016

    Úžasný článok. Presne tento problém riešime doma s našou 2 ročnou dcérkou a už som bola zúfalá z mojej nevedomosti. Otvorili ste mi oči. Ďakujem.

    • Reply

      Zuzana

      March 1, 2016

      Dobrý deň Deniska, som rada, že vám článok v niečom pomohol. Prajem vám veľa nádherných chvíľ s dcérkou.

  • Reply

    Lubica

    March 28, 2016

    Dobry den Zuzana. Ked citam Vase riadky vzdy sa upokojim a naberiem inspiraciu ako mama ktora intuitivne ide takymto sposobom vychovy, ale aj napriek tomu su chvile ked rezignujem, alebo zlyhavam a skutocne neviem ako v urcitych situaciach udrzat pokoj a hlavne ako reagovat pri mojej 2,5 rocnej dcerke. Napriklad odchod von ked si dohodneme pravidla a navrat domov z ihriska ked ku nej pristupim dotknem sa jej, cupnem si na jej uroven a vyslovim ze vidim ze ju to velmi bavi ale uz je cas ist domov tak ako sme sa dohodli naco spusti hlasny a hlavne dlhy plac kedy naozaj nepomoze dalej rozpravat a ponukat jej alternativu zabav po ceste domov alebo doma.pretoze placom riesi takmer vsetko a velmi tazko sa v tej chvili s nou komunikuje, Empaticky pristup a pochopenie jej pocitov su velmi ucinne ale su chvile ked nezabera ani to. Placliva bola od narodenia a tiez velmi tazko sa motivuje. Dakujem za poradenie.

    • Reply

      Zuzana

      April 4, 2016

      Dobry den Lubica. Byt rodicom nie je lahke, je to cesta na ktorej sa vsetci nieco stale ucime a sme len ludia, momenty, kedy na chvilu rezignujeme, alebo zlyhame su sucastou tej cesty. Momentalne citam jednu uzasnu knizku Návod na prezitie pre rodicov a jedna z mnohych viet, ktore som si zvyraznila znie: “To, co je najdolezitejsie nemusi byt to, co si spravil, ale to, co urobis hned potom, ako si nieco spravil.” Kazdy z nas robi chyby, neustoji narocny moment, alebo zareaguje inak, ako by chcel. Deti potrebuju vidiet, ze nie sme dokonali, ze robime chyby, vdaka tymto momentom ich mozeme naucit, ako taketo situacie riesit. Ked som unavena, nahnevana, alebo zareagujem inak, ako by som chcela, poviem to Miskovi a ospravedlnim sa mu. “Misko, som nervozna, unavena a vobec sa mi nepaci ako na teba reagujem a co ti hovorim. Prepac mi prosim.”

      Vy rozumiete svojej dcerke, chapete jej emocie a som presvedcena o tom, ze v kazdom momente robite vsetko najlepsie ako sa v to v tom momente, prihliadnuc na vsetky okolnosti da.

      Pisete, ze vasa dcerka je placliva, odchod z ihriska preziva a nepomoze ani ponuknut jej alternativnu zabavu po ceste. Niekolko minut pred odchodom by som jej oznamila, ze za par minut budeme musiet odist, stanovila by som presne kedy a ukazala jej to na hodinkach. Ked nastane moment odchodu, spravila by som presne to, co pisete, ze robite. Ak sa rozplace, uznala by som jej emociu, stanovila hranicu a dala moznost. “Velmi sa ti tu paci, rada by si sa este hrala a uz je cast ist. Zajtra sa sem vratime a mozes sa tu opat hrat.” Skusila by som jej mysel zaujat otazkou ohladne hry na ihrisku. Neviem, co ju tam najviac bavi. Miska bavi smyklavka, tak by som mu povedala: “Ked sa sem zajtra vratime, spustis sa 3x, alebo 6x?” Miska teraz momentalne bavi hovorit, kolko x sa spusti na smyklavke.

      Ak by stale plakala, vzala by som ju na ruky a sla s nou domov. Nechala by som ju, aby si tou emociou presla, bola by som s nou a dala by som jej najavo, ze je vporiadku to, ako sa citi: “Si velmi smutna, ze sme museli odist z ihriska, rada by si sa tam este hrala.” Je velmi dolezite, aby si deti prechadzali emociami, aby ich nepotlacali. Emocie su v nasom zivote velmi dolezite, su to nasi sprievodcovia, ktori nas informuju o tom, ci to, co robime je v sulade s nasimi hodnotami, alebo nie.

Leave a Reply to Hanka Cancel reply