1 MESIAC

Miško a Jurko – zblíženie

By On September 06,15
Misko a Jurko

Od začiatku mi bolo jasné, že príchodom Jurka do našej rodiny si Miško bude musieť zvyknúť na to, že už nebude mať moju stopercentnú pozornosť. Aby sme Miškovi pomohli zvládnuť toto obdobie, sústredili sme sa na to, aby sme mu venovali čo najviac individuálnej pozornosti.

Prvý týždeň prebiehal hladko. Asi po týždni začal Miško Jurka udierať. Keď sa Jurko rozplakal, Miško k nemu prišiel a buchol ho po brušku. To isté sa dialo, keď som ho kojila, ležal v košíku, alebo bol na prebaľovacom pulte. Okolie mi radilo oddeliť ich od seba, skúsila som to. No aj keď som sa naozaj snažila, vždy prišiel moment, kedy som ich neustriehla a Jurko dostal buchnát.

Tento prístup sa mi prestával páčiť. Nielenže bol náročný psychicky a fyzicky, ale vôbec nefungoval. Všimli sme si, že čím viac Jurka chránime, tým častejšie ho v nestráženej chvíli Miško udrie.

Vedela som, čo nechcem robiť: kričať na Miška, biť ho, vydierať, posielať ho, aby sa šiel ukľudniť do izby a vrátil sa až keď popremýšľa, čo spravil, oddeľovať ho od Jurka. No nevedela som, čo robiť, a tak som sa pustila do hľadania nejakého prístupu, ktorý by bol založený na rešpekte, porozumí, láske k dieťaťu, cieleného vedenia a stanovovania pevných hraníc.

Na blogu languageoflistening.com som narazila na článok: “Zabránenie rivality medzi kojencom a batoľatom – 7 tipov.” Veľmi sa mi páčil prístup, ktorý Sandy v tomto článku popisuje, a tak sme ho začali aplikovať.

Prestali sme Miška s Jurkom oddeľovať a zamerali sme sa na Miškove silné stránky. Vždy, keď Jurka pohladkal, povedali sme mu: “Jemne si Jurka pohladkal. Páči sa mu to. Pozri, ako sa usmieva.” Keď povedal: “Jurko plače, je hladný.” vraveli sme mu: “Ty vieš, čo Jurko práve potrebuje. Si všímavý.” Ak mu doniesol hračku: Doniesol si Jurkovi hračku, aby sa mal na čo pozerať. Si pozorný.” Zdôraznili sme každý moment, keď sa k Jurkovi správal ako pozorný, láskavý brat.

Keď Jurka udrel, alebo ho silnejšie stisol, vraveli sme mu pokojným hlasom: “Udrel si Jurka. To sa mu nepáčilo, rozplakal sa.” alebo “Stlačil si mu silno ruku, to sa mu nepáči, pozri, ako sa začal mračiť. Dotkni sa jeho rúčky jemnejšie…pozri, to sa mu páči viac, už sa prestáva mračiť, skús to ešte jemnejšie…” 

Rizikové momenty boli prebaľovanie a kojenie. Tu mi veľmi pomohla kniha: Montessori od začiatku. Pochopila som, že Miško sa dostal do obdobia, kedy dokáže na dlhšiu dobu udržať v mysli svoje myšlienky. Ak napríklad nechce ísť večer do vane, začať mu vysvetľovať všetky dôvody, prečo do vane musí ísť ho nepresvedčia. Keďže toto obdobie je spojené s rozvojom jazyka, veľmi dobre funguje použitie práve jazyka na presmerovanie jeho pozornosti niekam inam:

“Sú prinajmenšom dva spôsoby, ktorými môžeme použiť jazyk za týmto účelom. Môžeme nechať dieťa, aby si zvolilo medzi aktivitami a predmetmi, alebo môžeme použiť opis, aby sme pozornosť dieťaťa zamerali na to, čo je pred ním.”

(Paula Polk Lillard a Lynn Lillard Jessen)

 

Počas prebaľovania som presmerovávala Miškovu pozornosť od Jurka na aktivity a predmety: podával mi plienky a vyhadzoval ich do koša, vyberal pre Jurka oblečenie, ukľudňoval ho tým, že ho pohladkal a prihováral sa mu. “Dáme Jurkovi pásikavé alebo autíčkové tričko?” A opäť som ho upozorňovala na jeho silné stránky: Vyhodil si plienku do koša, si poriadkumilovný.” atď…

Počas kojenia som používala opis. Najprv som sa ho spýtala, ktorú knižku budeme čítať. “Miško, Jurko chce papať, idem ho nakojiť, vezmeš si knižku o autíčkach, alebo o zvieratkách?” a kým som kojila Jurka, opisovala som Miškovi, čo vidím na obrázku, hľadali sme rôzne zvieratká, autíčka, rozprávali sa o nich atď.

Buchnátov začalo byť menej a menej. Kamarátka mi ešte poradila, aby sme Jurka dali Miškovi na ruky. Posadili sme teda Miška na gauč a Jurka sme mu v zavinovačke dali na ruky. Jeho nadšenie a hrdosť boli priam hmatateľné. Pre oboch to bol dôležitý moment. Keď držal Jurka na rukách, povedala som mu: “Pozorne držíš Jurka na rukách. Páči sa mu to. Pozri, ako sa na teba usmieva. “

Miško si začal Jurka pýtať na ruky a od toho momentu udieranie úplne prestalo.

 

Potom prišiel moment, ktorý mi priniesol hlboké uvedomenie. O niekoľko bezbuchnátových týždňov neskôr sme trávili víkend u svokrovcov, kde Miško spáva na matraci. Bolo veľmi horúco, a tak sa manžel vybral s Miškom k potoku, zatiaľ, čo ja som s Jurkom bola vnútri. Keď sa vrátili späť, Jurko ležal na Miškovom matraci. Miško k nemu prišiel, myslela som si, že ho ide pohladkať, no namiesto toho ho silne buchol po brušku a ešte ho poštípal. Jurka som vzala na ruky a odišla som do vedľajšej miestnosti. Potrebovala som najprv ukľudniť jeho aj seba. Vôbec som tomu nerozumela. Prečo ho z ničoho nič napadol?

Keď som sa ukľudnila, vrátila som sa späť. Sadla som si na zem a vravím Miškovi: “Udrel si a poštípal Jurka, nepáčilo sa mu to, rozplakal sa. Miško, Jurko spravil niečo, čo ťa nahnevalo? Čím ťa nahneval?” Miško mi na to odpovedal: “Ležal na mojej matraci. Nemôže ležať na mojej matraci, to je moja matrac. On má svoju tu.”

Do tohoto momentu som vôbec nechápala, že Miškove buchnáty sú iba spôsobom komunikácie. V momentoch, keď nevie slovami vyjadriť, čo cíti a je vedený silným impulzom, prestane hovoriť a namiesto úst použije ruky. Jeho mozog ešte nie je natoľko vyvinutý, aby dokázal kontrolovať a ovládať svoje impulzy.

Tiež som si v ten moment uvedomila, že za buchnát si aj ja nesiem svoj diel zodpovednosti. Nepreukázala som Miškovi rešpekt a nespýtala som sa ho, či môžem Jurka položiť na jeho matrac. Ak by to bola matrac hocikoho iného, najprv by som sa spýtala, či to môžem spraviť. A tak ma zaujímalo, ako by Miško reagoval, ak by som ho poprosila o dovolenie:

Spýtala som sa ho: “Miško, potrebujem Jurka prebaliť. Môžem ho položiť na tvoju matrac? Hneď ako ho prebalím vezmem si ho na ruky.” A Miško mi na to odpovedal: “Áno, môžes mami, ďakujem.”

Musím sa priznať, že v tom momente som zostala stáť  a nezmohla som sa na slovo. Vyžadujeme od detí úctu a rešpekt a sami im ju veľakrát zabúdame prejaviť.

A ako to máme s búchaním Jurka dnes?
Stále Miška vedieme v jeho interakcii s Jurkom: “Pomaličky ho hladkáš. Ty vieš, ako sa dotýkať bábätiek. Ups, teraz si mu nechtiac silnejšie zatlačil na ruku. To sa mu veľmi nepáčilo, pozri, prestal sa smiať.” Keď sa k nemu niekedy rozbehne v momentoch, kedy Jurko leží pod závesom, lebo ho chce pohladkať, vravím mu: “Miško, rozbehol si sa k Jurkovi, to je na neho príliš rýchly pohyb, zľakol sa. Ukáž mu, ako k nemu vieš prísť krokom. Vidíš, usmial sa, takto sa mu to páči.” Už vyše sedem týždňov nedostal Jurko žiadny búchanec a ja sa nemusím báť položiť ho na matrac pod munari mobile v miestnosti, kde sa Miško hrá.

11 Comments

  • Reply

    Alena

    September 7, 2015

    Moc děkuji za tento článek. Máme doma miminko 8 dní a k tomu slečnu 27 měsíců. Je to náročné období, však víte sama. Řešíme jiné věci, než bouchání, ale přesto je v článku několik tipů, které vyzkouším. Ještě jednou děkuji. Alena

    • Reply

      Zuzana

      September 9, 2015

      Gratulujem k novému bábätku Alenka. Prvé dni a týždne sú naozaj náročné, no dobrá správa je, že každým dňom to bude lepšie a jednoduchšie.Prajem vám veľa nádherných spoločných chvíľ.:-)

  • Reply

    Danka

    September 9, 2015

    Veľmi dobre je to rozobraté aj v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi (Naomi Aldort)tuším v 6.kapitole. Dieťa “ukáže” svoj hnev rodičom na nejakej bábike či plyšovom zviratku – takže buchnáty presmeruje tam :) a zároveň sa tak nebráni prejavu dieťatka, ktorý takýmto spôsobom v podstate “len” komunikuje, ako si sama napísala. Nám táto metóda veľmi pomohla, len to musí byť v dôvernej atmosfére, dieťa sa musí cítiť naozaj bezpečne a necítiť, že ho odsudzujeme (niekedy to bolo ale naozaj náročné, lebo ako si písala, tiež som sa vždy musela najskôr upokojiť, keď sa takéto niečo vyskytlo)…

    • Reply

      Zuzana

      September 9, 2015

      Dani, ďakujem za komentár. Aj presmerovanie je veľmi dobrý prístup. Pri Miškovi však nefungovalo, lebo on nebol nahnevaný, len komunikoval rukami. Z jedného online workshopu som si odniesla zaujímavú myšlienku, s ktorou veľmi súzniem: rodičovstvo je práca na vlastných emóciách.:-)

    • Reply

      Dashka

      March 9, 2016

      Tento pristup potvrdzuje aj kniha Umeni komunikace s detmi,aj ceska Nevychova,tiez sa mi to zdalo radikalne,ale asi to funguje. Este moze pomoct aj potvrdzovanie pocitov,ako napr. Chcela by si ma mat celu opat len pre seba. Chces,aby som bola s tebou…. A este citam,ze milovat vylucne,nie rovnomerne,laska ku kazdemu dietatu je jedinecna

  • Reply

    Petra

    September 9, 2015

    Dobry den, take dekuji za krasny a velmi poucny clanek. S nasim synem resime to, ze sem tam uhodi nas, kdyz mu neco zakazeme nebo se na neco zlobi. Nejvice se nam zatim osvedcilo s nim mluvit, mluvit, mluvit a mluvit… Mate krasny a inspirativni blog. Petra

  • Reply

    Petra

    September 17, 2015

    Zuzano, moc gratuluji k miminku a přeji zdraví, štěstí, porozumění a lásku celé rodině! Moc krásný blog, objevila jsem ho teprve nedávno. Jste tajnůstkářka :-)

    Mějte se krásně, moc zdravím!
    Petra, Marché Montessori :-)

  • Reply

    Tereza

    September 18, 2015

    Dnes jsem narazila na váš blog a opravdu jsem se na dlouho začetla. Mám doma 10m holčičku a téměř 4 letého kloučka. Když byla malá maličké mimi byla náročnější, trápilo ji hodně bříško a tak byla pořád nošená a kojené, já s dětmi hodně sama a bylo to náročné, do toho syn první rok ve školce. Bohužel, když jsem kojila malý nestál o to, abychom si spolu četli, nebo byl s námi… :( Zpočátku vše bylo v pořádku, malý měl sestřičku rád, ale teď je malá v období, kdy jde hodně za ním, chce si hrát s ním, jeho hračkami, což on nechce, brání se, bije ji. Už mi jednou bouchly nervy, kdy malou skopl směrem na roh stolu a ona spadla jen o pár centimetrů vedle toho rohu,sama jsem z toho byla uplně vedle, nechci na něj křičet, ale už mi došly nervy. Velmi se snažím vysvětlovat, ukazovat, sdělovat mu, co je špatně, jak by to bylo lepší, co se mi nelíbí a proč, ale moc to zatím nefunguje, Váš pohled mne opět trošku posunul a popošťouchnul k tomu, dělat to ještě trošku jinak, určit vyzkouším :) třeba to bude mít nějaký efekt. Děkuji

    • Reply

      Zuzana

      September 19, 2015

      Terezka skúste a dajte vedieť ako to funguje respektíve nefunguje, veľmi ma zaujíma skúsenosť niekoho iného. S Miškom sme prechádzali aj obdobím udierania, hryzenia a kopania hlavne manžela, starých rodičov a sestriných detí, pripravujem na to ďalší blog. Postupovali sme takto tesne pred úderom, alebo po ňom: klakli sme si na jeho úroveň, chytili sme mu ruky, tak, aby ho to nebolelo (deti v tomto veku potrebujú hranicu zhmotniť) a potom sme mu povedali: “Miško, ty vieš, že ruky nie sú na udieranie. Nepáči sa ti, že Maja ti vytrhla autíčko z ruky. Povedz jej Maji, neber mi prosím autíčko, teraz sa s ním hrám ja.” Ak som nevedela, z akého dôvodu udieral, povedala som mu, čo ma napadlo: “Miško, ty vieš, že ruky nie sú na udieranie. Hnevá ťa, že má tato pruhované tričko?” Deti radi opravujú, takže Miško mi na to povedal: “Nemôže byť pri Jurkovi tak blízko.” Po niekoľkých dňoch začal Miško hovoriť viac ako udierať. Teraz sme vo fáze, kedy sa udieranie objavuje veľmi zriedkavo a to v momentoch, kedy mu slová nepomáhajú: sme s kamarátmi vonku, Miško povie kamoške, aby mu nebúrala bábovky, povie jej to dva – trikrát, kamoška mu stále búra bábovky, tak ju buchne. Som pripravená na to, že sa to ešte bude sporadicky objavovať, no tento prístup nám zatiaľ veľmi dobre funguje.

      Ešte zisťujem, že je veľmi dôležité upozorňovať deti na ich silné stránky. Nemyslím tým chválenie, ale: “Podal si Jurkovi hračku, si pozorný…” atď a tiež večer pred spaním rozprávam Miškovi príbehy o ňom z daného dňa, alebo vyzdvyhnem nejakú peknú situáciu: keď si uložil po sebe veci, podával Jurkovi hračky, bol pozorný na ihrisku atď.

  • Reply

    Zuzana Lišková

    December 17, 2015

    Gratulujem k novemu prirastku :-) U nas to mame podobne, len rozdiel medzi chlapcami mam 22mesiacov.
    Chcem sa opytat na radu alebo napad ako riesit vychovu v duchu Montessori s takto malymi detickami. Starsi ma teraz 26m, mladsi 3mesiace. So ziarlivostou sme sa zatial ani velmi nestretli – mozno aj preto, ze som si stihla precitat Vase rady a zaviedla som ich do praxe. Co mna trapi je, ze mladsi je dost narocny na cas – vela place, su problemy aj s krmenim a zamestnava ma spolu s domacnostou na plny uvazok. Starsi sa zatial musi “prebavit sam”….co sice zvlada, ale mna to mrzi, ze na neho mam velmi malo casu a urcite nestihame ziadne z “montessori aktivit”. Okrem slobody pohybu a vyberu prostredia a zaujmovych aktivit. Vravim si, ze to je pre dieta to najpodstatnejsie, no i tak mu skratka ubiehaju aktivity, ktore by mohli rozsirit jeho vnimanie. Vas nazor alebo napad ako postupovat v takomto pripade? Dakujem za odpoved!

    • Reply

      Zuzana

      January 4, 2016

      Zuzi, v poslednom case si zacinam mysliet, ze deti nepotrebuju vymyslat a vytvarat ziadne specialne aktivity, staci, ak su zahrnute do bezneho chodu domacnosti: umyvanie riadu, pranie pradla, vysavanie, utieranie, prestieranie, varenie, obliekanie sa, vyzliekanie. Mozno skuste si dat nejaky cas cez vikend, ked budete mat doma manzela a skuste s nim spravit nejaku novu aktivitu. Miska momentalne velmi bavi puzzle, uz ho sklada sam, stavia si garaze, auta, lietadla: skvele na to su stavebnice od Visty, Sevy, podporuju tvorivost, jemnu motoriku atd. Ked varime s Miskom, tak pocitame: “Dones mi prosim 3 vajicka.” Ked chodime von, tak sa ucime stromy a kriky. Je velmi dolezite, ze sa vas syncek dokaze zahrat sam, lebo jeho sustredenie to je najvacsi dar, aky mu mozete dat, nerusit ho, ked je sustredeny a hra sa s niecim.

Leave a Reply to Alena Cancel reply