Potrebovala som v kuchyni doumývať riad. Jurino sa okolo mňa motal, a tak som sa mohla plne zamerať na to, čo som práve robila. Keď som brala do ruky poslednú šálku, ktorá zostala na stole po raňajkách, uvedomila som si, že Jurko nie je so mnou v kuchyni. Započúvala som sa, no v celom dome panovalo hrobové ticho. Pomaly, po špičkách som sa vybrala do vedľajšej izby. Zvykla som si na to, že keď v dome zavládne ticho, deje sa niečo zaujímavé. Nemýlila som sa…

Jurino sedel na koberci, plne koncentrovaný a staval.

Vyberal jednu kocku za druhou a vôbec si nevšimol, že vedľa neho stojím.

Ak mu nejaká kocka nešla nastoknúť na drevený valček, pustil ju z ruky a vzal si inú. “Neúspech” nebol spojený so žiadnou emóciou. Kým pre nás dospelých je dôležitý výsledok, malé deti ako Jurko sú fascinované procesom. To je dôvod, prečo ho pri hre neopravujeme, neukazujeme, ako sa to má “správne” robiť pokiaľ si to sám nevyžiada.

Takéto plné sústredenie je u nás doma chránené. V momentoch ako je tento sa neprihovárame, nekomentujeme, nedávame pokyny, ani sa nesnažíme pomáhať. Sú to nádherné tiché chvíle plné bytia.

“Koncentrácia je kľúč, ktorý v dieťati otvára skryté poklady.”  Mária Montessori