Miško je veľmi pokojné dieťa. Väčšinu dňa má na tvári úsmev a neustále niečo robí, stále je v pohybe. Neviem, či to je naším prístupom k nemu, alebo jeho povahou a možno jedným aj druhým. No aj on máva sem – tam momenty, kedy je potrebné jeho konanie usmerňovať.

1. Hryzenie: hrýzť začal asi tak okolo 15 mesiaca a väčšinou som bola jeho obeťou ja. Čiastočne je to moja chyba, lebo som sa s ním často bláznila tak, že som ho jemne hrýzla do boku. Páčilo sa mu to a veľmi sa pri tom smial. Dočítala som sa, že hryzenie je pre deti, ktoré ešte nevedia hovoriť úplne normálne, vyjadrujú tak svoju frustráciu. U Miška som odpozorovala, že hryzie v dvoch momentoch: keď je rozbláznený a keď je frustrovaný. Ako však na toto správanie reagovať?

Sandy Blackard navrhuje nasledovnú formuláciu:
“Povedz, čo vidíš______a (takto to je). Musí byť niečo iné, čo môžeš robiť.”*

1. Pomenujem, čo vidím: “Rád by si do niečoho hrýzol.”
2. Takto to je: “Ľudia nie sú na hryzenie.”
3. Nežiadúce správanie presmerujem: “Tu máš látkovú kocku, môžeš sa do nej zahryznúť. Skús to najsilnejšie, ako vieš.”

Používame tieto ručne šité látkové kocky, alebo hocičo iné, čo je práve po ruke: vankúš atď

Veľmi dobre to funguje. Spočiatku ma Miško pohrýzol niekoľkokrát denne, dnes to už robí len veľmi, veľmi zriedkavo.

2. Búchanie: ďalšie správanie, ktoré sme museli presmerovávať bolo búchanie varechou do sklených balkónových dverí. Používali sme úplne rovnaký postup len s tým, že toto konanie sme presmerovali buď na udieranie do balóna zaveseného zo stropu, na udieranie paličkou na bubon, alebo varechou do lopty na zemi. Miško je práve vo veku testovania hraníc. Znovu a znovu testuje, či to pravidlo naozaj platí  za každých okolností, takže je potrebné obrniť sa trpezlivosťou. Ja jeho testovanie vnímam ako skvelý osobný trénink zachovania si vnútorného kľudu a rovnováhy.

1. Pomenujem, čo vidím: “Máš chuť do niečoho silno udierať.”
2. Takto to je: “Do sklenených dverí sa nebúcha.”
3. Nežiadúce správanie presmerujem: “Poď, zoberieme si zo šuplíka varechy a budeme udierať do balóna.”

3. Hádzanie: vždy ma veľmi zaujalo, ako mamičky na pieskovisku riešili moment, keď deti začali hádzať na pieskovisku piesok. Videla som veľa spôsobov, ako sa dá na tento moment reagovať: od napomenutia, moralizovania, po krik, bitku, vyhrážanie sa. Dokonca jedna mamička to vyriešila tak, že dieťa zbila a nasilu priviazala na niekoľko minút do kočíka.

Nech bol mamičkin postup akýkoľvek, po niekoľkých minútach dieťa toto konanie zopakovalo. Musím povedať, že v tých momentoch mi bolo ľúto tak mamičky ako aj dieťaťa.

Deti v Miškovom veku nerobia veci naschvál a so zlým úmyslom. Ich jediný cieľ je objavovať, skúmať, poznávať. Akonáhle Miško na pieskovisku hodil piesok:

Pomenovala som, čo vidím: “Baví ťa hádzať  piesok.”
Povedala som mu ako to je: “Hrajú sa tu deti, nemôžeš tu hádzať piesok, aby si ich nezranil.”
A zobrala som ho z pieskoviska preč, na miesto s pieskom,  kde neboli deti a povedala som mu: “Tu nie sú deti, tu môžeš hádzať piesok. Skús ho hodiť najďalej ako vieš.”

4. Krik vo vnútri:
Krik v uzavretom prostredí je ďalšia súčasť života malých detí. Reagovať sa naň dá rôzne. Pre mňa asi najzaujímavejšia a najabsurdnejšia reakcia na toto správanie je, keď rodič začne kričať na dieťa, aby nekričalo.

Sarah Moudry, jedna z mojich obľúbených montessori učiteliek a blogeriek, vo svojom blogu radí mamičke, ktorej dcéra na ňu často kričí na nevhodných miestach. Celý článok v angličtine nájdete tu.

Aj Miško má niekedy tendenciu hovoriť veľmi hlasno, keď sme v uzavretom priestore: doma, vlaku, aute. Začala som teda používať to, čo som sa naučila od Sandy Blackard, autorky knihy Povedz, čo vidíš a Sarah Moudry.

Na Miškovo kričanie “Mama, mama!” reagujem nasledovne:
1. Popíšem, čo vidím: “Chcel by si mi povedať niečo, čo je pre teba veľmi dôležité.”
2. Takto to je: “Miško, hovoríš veľmi hlasno a taký hlas sa hodí navonok.”
Potom mu tichším hlasom poviem: “Miško, povedz mama tichšie. A teraz mi skús tichšie povedať, čo potrebuješ.”

“Každé správanie dieťaťa je vyvolané zdravou potrebou. Rozpoznanie potreby nám umožňuje vidieť v deťoch to dobré bez ohľadu na ich správanie.”*

“Batoľatá radi experimentujú a to aj s hlasom. Budú skúšať rôznu hlasitosť, výšku tónu, rytmus a to niekedy na nevhodných miestach. Ešte nie sú spoločensky uvedomelé, takže sa nenaučili, kedy a ktoré miesta sú vhodné. Toto je moment, v ktorom vášmu dieťaťu môžete pomôcť  pochopiť a začať budovať základy spoločenského správania.”  **

A tak presmerovávam svoju pozornosť z Miškovho správania na jeho potreby…

* Citácia Sandy Blackard z knihy Povedz, čo vidíš.
** Citácia z blogu Sarah Moudry, sarahmoudry.com