24 MESIAC, Jurinko

Mami, sadnúť!

By On June 22,17
Pipeta

“Mami, sadnúť!” Kričal na mňa Jurino z plných pľúc. Práve som v kuchyni umývala riad a on sedel pred dverami na zemi a naberal vodu do pipety, ktorú si vzal z kúpeľne.

Nemám rada, keď na mňa niekto kričí.

Položila som tanier, ktorý som mala v ruke a šla som k dverám. Kvokla som si, aby som videla Jurinovi do očí a povedala som mu kľudným hlasom:
“Juri, kričíš na mňa. Chceš si byť istý, že aj v kuchyni ťa počujem. Počujem ťa aj keď nekričíš. Ty to určite vieš povedať aj tichším hlasom.”
Jurino sa na mňa pozrel a povedal tichším hlasom: “Mami, sadnúť.”

Nemala som čas sadnúť si, potrebovala som doumývať riad.

“Juri, ty chceš, aby som si k tebe sadla a sledovala ako naberáš vodu do pipety,”  skonštatovala som.
Jurino súhlasne prikývol hlavou.
“Ja mám teraz prácu v kuchyni. Hneď ako doumývam riad, sadnem si k tebe. Tu je pipeta, tu je kelímok, voda a lodičky, ty určite niečo vymyslíš.”

Vstala som a odišla som do kuchyne. Z kuchyne som počula, ako sa Jurino spokojne hrá. Keď som doumývala riad, sadla som si k nemu a sledovala, ako naberá vodu do pipety a prenáša ju do lodičky.

22 MESIAC

TY alebo JA?

By On June 17,17

Miška sme zaviezli do škôlky a spolu s Jurinkom sme si to nasmerovali do obchodu na nákup. Kúpili sme len pár vecí, ktoré sme potrebovali na obed.  Keď sme sa vrátili späť k autu a chcela som ho dať do sedačky, rázne odmietol: “Nie, nechcem.”

V prvom momente som sa pokúsila “podplatiť ho”: “Juri, sadni si, podám ti banán.” No odpoveď opäť znela: “Nie, nechcem.”

Skúsila som ho posadiť do sedačky, no vzpieral sa celou silou a začal kričať: “Nie, nechcem!”

V tom momente som pocítila hnev a v hlave sa objavila myšlienka: “Už musíte ísť, aby si stihla urobiť všetko, čo potrebuješ. Proste ho tam daj nasilu a je to!” … prehovorilo moje netrpezlivé ja.

Uvedomila som si, čo sa vo mne deje a vedome som sa zastavila. Zhlboka som sa nadýchla. Vzala som Jurka na ruky a na na moment som stíchla… Zrazu som pochopila, čo musím spraviť. Pozrela som sa na Jurina: “Juri, dám ťa do sedačky JA, alebo TY?”

“Ja, ja!” znela jeho odpoveď. “Dobre, ukáž mi, ako sa sadá do sedačky,” dodala som. Vložila som ho do auta a na moje prekvapenie sám vyliezol do sedačky a ja som ho už len pripútala.

Celú cestu domov som rozmýšľala nad tým, čo sa práve stalo… JA a NIE sú Jurinove najpoužívanejšie slová. Je v období, kedy má silnú potrebu a túžbu robiť všetko sám, a preto tak často od neho počúvam: “Ja, ja, ja!”

Zrazu sa mi v hlave vynorila jedna veta, ktorú som čítala:
“Dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo tri roky, nemôže poslúchnuť príkaz, ktorý dostane, pokiaľ sa nezhoduje s jeho “životnou požiadavkou/túžbou.” Maria Montessori, Absorbčná myseľ.

Tým, že som Jurinovi dala na výber a výber sa zhodoval s jeho vnútornou túžbou – túžbou robiť všetko sám, našla som spôsob, ako uspokojiť potreby nás oboch.

Dávalo to zmysel, no zatiaľ len v mojej mysli, a tak som bola zvedavá, či tento prístup bude fungovať aj v iných momentoch. Hneď večer som dostala ďalšiu príležitosť tento postup vyskúšať.

Keď manžel vybral Jurina večer z vane a pokúšal sa mu obliecť pyžamo, Jurino rázne odmietol. Poučená z rána som ho vzala na ruky, posadila sa s ním na stoličku. Viem, že veľmi rád zapína zipsy, a tak som sa ho spýtala: “Juri, zips na pyžame ti zapnem JA, alebo TY?” Odpoveď opať znela: “Ja!” a ani nie za minútu bol oblečený.

Odvtedy dávame Jurkovi na výber z dvoch možností a vždy zdôrazňujeme JA alebo TY. JA v 90% vyhráva.

Viem, že sa nikdy s mojimi deťmi nedostanem do momentu, kedy ihneď spravia všetko, čo od nich budem požadovať. No zisťujem, že veľmi pomáha zastaviť sa a pozrieť sa na svet ich očami.

Treba si vyčistiť zuby: “Pastu si na kefku dáš Ty alebo Ja?”
Odmieta ísť von: “Bráničku otvoríš Ty alebo Ja?”
Nechce si obliecť nepremokavé gate: “Nepremokavé gate si zapneš TY alebo JA?”

ty alebo ja

A tak sa pozerám na činnosti, ktoré Jurino odmieta, jeho očami a kladiem si otázku: Čo by ho na tom mohlo zaujímať?

22 MESIAC, Jurinko

Keď zavládne ticho, deje sa niečo zaujímavé.

By On March 07,17
Drevene kocky_4

Potrebovala som v kuchyni doumývať riad. Jurino sa okolo mňa motal, a tak som sa mohla plne zamerať na to, čo som práve robila. Keď som brala do ruky poslednú šálku, ktorá zostala na stole po raňajkách, uvedomila som si, že Jurko nie je so mnou v kuchyni. Započúvala som sa, no v celom dome panovalo hrobové ticho. Pomaly, po špičkách som sa vybrala do vedľajšej izby. Zvykla som si na to, že keď v dome zavládne ticho, deje sa niečo zaujímavé. Nemýlila som sa…

Drevene kocky_1

Jurino sedel na koberci, plne koncentrovaný a staval.

Drevene kocky_2

Vyberal jednu kocku za druhou a vôbec si nevšimol, že vedľa neho stojím.

Ak mu nejaká kocka nešla nastoknúť na drevený valček, pustil ju z ruky a vzal si inú. “Neúspech” nebol spojený so žiadnou emóciou. Kým pre nás dospelých je dôležitý výsledok, malé deti ako Jurko sú fascinované procesom. To je dôvod, prečo ho pri hre neopravujeme, neukazujeme, ako sa to má “správne” robiť pokiaľ si to sám nevyžiada.

Drevene kocky_3

Takéto plné sústredenie je u nás doma chránené. V momentoch ako je tento sa neprihovárame, nekomentujeme, nedávame pokyny, ani sa nesnažíme pomáhať. Sú to nádherné tiché chvíle plné bytia.

“Koncentrácia je kľúč, ktorý v dieťati otvára skryté poklady.”  Mária Montessori

03 roky

Mami, mne sa nepáči…

By On November 10,16
clipboard01

Vonku už bola tma. Jurino behal po izbe a naháňal guličku. Miško sedel pri krabici s legom, staval si auto a zrazu mi kľudným hlasom vraví:

Miško: “Mami, vôbec sa mi nepáči, keď dávaš moje lego autíčka do krabice. Rozpadnú sa a potom som z toho smutný.”
Ja: “Aha Miško, ďakujem za upozornenie. Máš nejaký nápad, ako to vyriešiť?
Miško: : “Nie.”
Ja: “A čo, keby si mi ukázal nejaké miesto, kde ti mám autíčka uložiť, ak tu nebudeš?”
Miško: “Tam na okne to bude dobré.”
Ja: “Dobre Miško, tak od dnes ich tam budeme odkladať.”

Miško sa opäť ponoril do stavania…

Miško má tri a pol roka a ako iné deti v jeho veku aj on počas dňa prechádza cez rôzne emócie. V momentoch, kedy ho emócie plne ovládnu, koná impulzívne. Príjmame všetky jeho emócie aj keď je to niekedy dosť náročné. Snažíme sa ho viesť k tomu, aby svoje emócie nepotláčal, ale naučil sa ich rozpoznávať a vedel ich vyjadriť tak, aby nikomu neubližoval a nič neničil. Podporujeme ho v tom, aby hovoril, čo sa mu páči aj to, čo sa mu nepáči.

Niekedy sa nám darí usmerňovať jeho impulzívne chovanie viec a inokedy menej. Niekedy sa to Miškovi darí viac a inokedy menej. Všetci sme na ceste…

Momenty, ako je tento ma však utvrdzujú v tom, že má zmysel to, o čo sa s manželom snažíme…netrestať, nezastrašovať, nebagatelizovať, ale viesť. Viesť vlastným príkladom a pomôcť Miškovi robiť správne rozhodnutia v momentoch, keď to potrebuje.

03 roky

Lego…

By On September 06,16
lego auto_4

“Manuálna práca sa líši od precvičovania rúk (voľný preklad z anglického manual gymnastics). Cieľom precvičovania rúk je zdokonalenie manuálna zručnosti, cieľom manuálnej práce je uskutočnenie konkrétnej práce a vytvorenie užitočného predmetu. Zdokonaľovaním manuálnej zručnosti sa zdokonaľuje jednotlivec, manuálna práca obohacuje svet. Obe sú však prepojené, pretože len ten, kto zdokonaľuje svoju ruku dokáže vytvoriť užitočné veci.”  (Mária Montessori, The Montessori Metod)

V Prahe mimo centra je skrytý nenápadný obchodík, ktorý sa volá Hrabáreň lega. V ňom sa môžete “hrabať” koľko chcete a na váhu si kúpiť lego kocky z druhej ruky. Manžel, vedený spomienkou na svoje vlastné detstvo, kedy trávil veľa času skladaním lega, priniesol domov kilový sáčok malých lego kociek.

Od toho večera Miško trávi dlhé chvíle stavaním. Spočiatku stavali spolu s manželom, no netrvalo to dlho a Miško začal stavať sám. Keďže zbožňuje autíčka, stavia ich aj z lega. Tie prvé boli veľmi jednoduché…

lego auto_1

Čím viac staval, tým zložitejšie tvary vytváral.

lego auto_2

“Vlastným úsilým a kreativitou vytvárajú deti dielo. Používaním rôznych materiálov, ich rôznorodou kombináciou a rekombináciou, prichádzajú na nové myšlienky a vytvárajú nové tvary.”
(Sally, Montessori Assistentka)

lego auto_3

Veľmi by ma zujímalo, čo by Mária Montessori povedala na lego. Bohužiaľ, to sa nikdy nedozvieme, zomrela skôr, ako boli patentované prvé kocky lega v podobe, v akej ich dnes poznáme.

V knihe “The Montessori Method” spomína návštevu jednej umeleckej školy v Ríme. Zaujalo ju v nej niekoľko cvičení profesora Randona. Jedno z cvičení bolo modelovanie váz z hliny a druhé, vytvorenie modelu domu z maličkých hlinených tehál. Keď mali deti model domu hotový, postavili malý domček zo skutočných tehál a následne postavené domčeky vyzdobili vlastnoručne vyrobenými dlaždicami.

“Týmto spôsobom sa deti učia oceniť predmety a stavby okolo seba, zatiaľ čo skutočná manuálna a umelecká práca im poskytuje cenné cvičenie.”  (Mária Montessori, The Montessori Method)

lego auto_5

Vidieť Miška skladať veci z lega ma nesmierne fascinuje. Je plne sústredený, celé jeho telo sa uvoľní a skľudní, všetko naokolo ako keby zmyzlo, čas, priestor aj ľudia. Je len on a kocky lega. Jeho prsty sú v pohybe a jeho predstava začína nadobúdať fyzickú podobu.

lego auto_6

Keď zoradím obrázky všetkých jeho samostatných výtvorov vedľa seba, vidím nesmierny posun. Prvotné jednoduché tvary sa menia na zložitejšie, premyslenejšie, prepracovanejšie a úhľadnejšie.

lego auto_1   lego auto_2

lego auto_3   lego auto_4

lego auto_5   lego auto_6

Zaradila by Mária Montessori lego do vybavenia “Casa dei Bambini?” Možno áno a možno nie, to sa už nikdy nedozvieme…

Čo ma však zaujalo je, že ona deti neobklopovala len edukatívnymi predmetmi, ale aj materiálmi, ktoré umožnili deťom spontánne sa prejaviť.

“Nerada nechávam deti čokoľvek kopírovať. Keď im dám hlinu na modelovanie, nevediem ich k tomu, aby vytvárali užitočné veci, ani sa nesnažím dosiahnuť nejaký vzdelávací cieľ. Takáto ručná práca totiž slúži na študovanie psychickej individuality dieťaťa v jeho spontánnom prejave, nie na jeho vzdelávanie.”
(Mária Montessori, The Montessori Method)

 

03 roky

Do kopca…

By On June 27,16

Miško začal bicyklovať. Spočiatku mal pomocné koliečka, no po dvoch dňoch sme sa rozhodli dať ich dole a odvtedy šlape do pedálov. Robievame si bicyklové výlety do blízkeho okolia a je jasné, že k bicyklovaniu neodmysliteľne patrí aj šľapanie do kopca.

Keď sme sa pred pár dňami vracali domov, dostali sme sa do momentu, kedy sme si museli vybrať jednu z dvoch ciest. Dlhšia cesta viedla po kamienkoch, nasledoval mierny kopec, a potom už len po rovinke domov. Tá druhá, oveľa kratšia, viedla prudším kopcom po tráve ku schodíkom a od schodov už len pár metrov domov.

Stáli sme na križovatke oboch ciest a ja som nechala Miška, aby vybral cestu, ktorou sa vydáme, pričom som zdôraznila, čo to pre neho bude znamenať. Každé rozhodnutie v našom živote nás niekam vedie, niečo nám dáva a niečo nám berie.

“Miško, môžeš vybrať cestu, ktorou pôjdeme domov. Ak sa rozhodneš ísť kratšou cestou, budeme rýchlejšie doma, no budeš musieť tlačiť bicykel do kopca. Ak sa rozhodneš ísť druhou cestou, bude nám to trvať dlhšie, ale nebudeš musieť tlačiť bicykel do kopca.”

Miško si zvolil kratšiu cestu, a tak sme začali tlačiť bicykle hore kopcom. Spočiatku to bolo ľahké, no akonáhle začal kopec stúpať, chcelo to viac sily, vytrvalosti a trpezlivosti dostať bicykel ku schodíkom.

kopec_1

kopec_2

kopec_4

Miško: “Mami, ide to ťažko po tráve. Chcem, aby si mi vzala bicykel.”
Ja: ” Chceš, aby som ti vzala bicykel, lebo to ide ťažko po tráve. Miško, rozhodol si sa ísť kratšou cestou a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel do kopca. Ak nevládzeš, môžeme si na chvílku oddýchnuť a nabrať silu, alebo sa vrátiť a ísť dlhšou cestou.”

Miško si sadol do trávy a stále opakoval, že to po tráve ide ťažko, že to nezvládne a chcel, aby som mu vzala bicykel.

Miško: “Ja ho nezoberem, ty mi ho zober!” dodal rázne.
Ja: ” Miško, rozhodol si sa ísť po tejto ceste a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel hore kopcom. Ak chceš, môžeme sa vrátiť a ísť po dlhšej ceste.”
Miško: “Ja nechcem ísť po dlhšej ceste. Ja ten bicykel nebudem tlačiť, nechám ho tu!”
Ja: “Ty tu chceš nechať bicykel. No, to by mohlo byť riešenie, ako ho netlačiť do kopca. No ak ho tu necháš, ten, kto pôjde okolo si bude myslieť, že ho už nechceš a bude si ho môcť vziať.”
Miško: “Ja ho tu nechcem nechať, chcem, aby si mi ho ty vzala.”
Ja: “Ty chceš, aby som ti vzala bicykel. Ja mám svoj bicykel, ktorý musím dostať hore. Verím, že to zvládneš a ja ho rada vynesiem po schodoch.”

Opäť som mu zopakovala jeho rozhodnutie ísť kratšou cestou a zároveň vytlačiť bicykel ku schodom aj možnosť vrátiť sa a ísť po druhej ceste. V tom istom momente som začala hľadať niečo zaujímavé, na čo by som mohla zamerať jeho pozornosť. Nechcel sa vrátiť a ísť druhou cestou, tak sme museli zvládnuť tú, na ktorej sme boli.

kopec_5

Rozhodla som sa, že tú cestu rozdelím na menšie, zvládnuteľné úseky a presmerujem Miškove myšlienky od “to sa nedá zvládnuť” na niečo iné. Neďaleko od nás, som v tráve zbadala modrú vajíčkovú škrupinku.

Ja: “Teda, ešte nikdy som nevidela modrú vajíčkovú škrupinku. Ty si už nejakú videl? To by ma zaujímalo, akému vtáčikovi asi patrí.”
Miško: “Mami, kde je? Ja ju nevidím.”
Ja: “Tu neďaleko v tráve, idem sa na ňu pozrieť.”

A odtlačila som k nej bicykel.

Miško: “Aj ja idem.”
Ja: “Super, tak si vezmi bicykel, aby si sa nemusel poň vracať.”
Miško: “Je to ťažké, neviem ho zdvihnúť.”

Pomohla som mu zdvihnúť bicykel a on ho vytlačil ku škrupinke, bolo to len pár krokov. Kým si prezeral škrupinku, ja som hľadala ďalšiu vec, ktorá by ho zaujala. Neďaleko som zbadala ďalšiu škrupinku. Upozornila som Miška na ňu a odtlačili sme k nej bicykle.

kopec_6

Ďalší bod záujmu boli černice, ktoré má veľmi rád, a tak sme sa šli pozrieť, či už kvitnú, no a potom to bolo už len pár krokov ku schodom.

kopec_7

Keď sme prišli ku schodom, povedala som Miškovi, aby sa otočil a pozrel sa spať dolu.

Ja: “Pozri sa, zvládol si to! Sám si vytlačil bicykel až hore ku schodom. Nebolo to ľahké, po tráve to šlo ťažko, no nevzdal si sa. To o tebe hovorí, že si vytrvalý, trpezlivý a dokážeš zvládnuť akúkoľvek prekážku.

Na druhý deň sme opäť vytiahli bicykle a šli na výlet. Opäť sme sa dostali do momentu, kedy sme si mohli zvoliť cestu, po ktorej sa vyberieme. Miško si vybral kopec, a tak sme sa pustili do tlačenia bicyklov. Rozkúskovali sme cestu na menšie úseky: k dodávke, striebornému autu, černiciam a schodom… Tentokrát Miško ani nespomenul, aby som mu vzala bicykel, vytlačil si ho hore úplne sám. Keď sme boli hore, znovu som ho nechala, aby sa otočil a pozrel sa na to, aký kopec zvládol.

kopec_8

kopec_9

Áno, bolo by ľahké a rýchle vziať jeho bicykel a vyniesť ho hore kopcom, no každá takáto “pomoc” by ho pripravila o mnoho schopností, ktoré sa mu budú v živote hodiť. Tým, že to zvládne sám, trénuje trpezlivosť a vytrvalosť, začína preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a cez vlastnú skúsenosť zažíva, že aj keď sa niečo spočiatku zdá byť ťažké, dá sa to zvládnuť. No a čo je najdôležitejšie, každý vyšlapaný kopec posiluje jeho dôveru vo vlastné schopnosti.