05 rokov

Nie je to iba hra… (zabudnutý vianočný blog)

By On July 19,18

“Play is the work of the child. “ Maria Montessori

“It is the child who makes the man, and no man exists who was not made by the child who once he was.” Absorbent Mind, Maria Montessori

Len čo Miško zbadal drevené bludisko, rozbehol sa k nemu. Zliezol dolu po drevených schodíkoch a začal hľadať cestu na druhú stranu. Sledovala som ho zhora. “Mami, ty choď na druhú stranu,” zavolal na mňa. Bolo to pozvanie do hry, ktoré som s radosťou prijala. Na druhej strane som bola prvá, nemala som v ceste žiadne prekážky. Postavila som sa ku schodíkom a sledovala ho. Niekoľkokrát zvolil nesprvávnu cestu a ocitol sa v slepej uličke. Vždy, keď zablúdil, zastavil sa, rozhliadol sa okolo seba a hľadal inú cestu. Netrvalo to dlho a dostal sa až ku mne.

“Ešte raz! Choď prosím na druhú stranu,” vraví mi. “Dobre, ” odpovedala som a pomaly som kráčala na druhú stranu. Miško sa rozbehol a hľadal cestu späť. Tentokrát zablúdil len raz. Keď sa dostal ku mne, zavolal na mňa: “Ešte!” A tak som sa opäť vybrala na druhý koniec.

Misko_bludisko_1

Kým som kráčala na druhú stranu, prišli k bludisku dvaja bratia aj s otcom. Starší brat mal asi 13 – 14 rokov a mladší 2 -3 roky. Mladší z bratov zliezol dolu po schodíkoch, jeho tvár žiarila šťastím. Vybral si jednu cestu a pomaly po nej kráčal. Keď sa dostal do slepej uličky, prekvapene zastal, nevyviedlo ho to z miery, skôr sa snažil dostať sa späť, no nebolo to ľahké.  Chodil tou istou cestičkou hore a dole. Zdalo sa mi, že jeho cieľom nie je dostať sa na druhú stranu bludiska a myslím si, že ani nevedel, že tam nejaká druhá strana je, fascinovala ho  tá cestička. Takto to ale nevnímal jeho ocino a ani brat, oni mali pre neho cieľ, a tak mu začali dávať inštrukcie.

“Tadeto nie, otoč sa a vráť sa späť! Nie tade! Doprava! Tade nie, doprava! Áno, tade! Ale nie, ideš zas zle!” Malý chlapec bol z toľkého množstva informácií úplne zmätený. Snažil sa nasledovať inštrukcie, no nešlo to. Nakoniec to starší brat vyriešil tak, že k nemu prišiel a ukazoval mu cestu na druhú stranu, kde vyšli po schodíkoch a odišli preč.

Moja pozornosť sa vrátila späť k Miškovi. Už vedel, ako sa dostane na druhú stranu bludiska bez jediného zaváhania. Stále chodil z jednej strany bludiska na druhú, no hra sa zmenila. Bludisko sa zmenilo na prekážkovú dráhu, ktorú s radosťou preliezal.

Misko_bludisko_2

Na konci bludiska namiesto schodíkov vyliezol hore po stene a keď šiel späť do bludiska, zoskočil dolu z mostíka. Miškova hra mi pripomenula počítačové hry, keď hráč zvládol jednu obtiažnosť, automaticky sa posunul na vyššiu, náročnejšiu úroveň. V tejto hre si Miško vytváral svoje vlastné úrovne a následne ich zdolával.

Misko_bludisko_3

Netrvalo to dlho a k bludisku sa opäť blížili dve deti. Tentokrát to bola sestra s bratom. Boli od Miška starší a ja som čakala, čo sa bude diať. Do bludiska vošli na mieste, kde stál Miško, ktorý ich pozorne sledoval. Akonáhle vstúpili dnu, bez akéhokoľvek dohovárania sa a slov, začala nová hra, preteky, kto sa dostane na druhú stranu ako prvý. Deti bežali všetky jedným smerom. Vzájomne sa sledovali ako keby zisťovali kto kde je. Táto hra trvala chvíľku a opäť bol Miško v bludisku sám.

Misko_bludisko_4

Preliezal ploty, zoskakoval zo stien a mostíkov. Už som ho chcela zavolať, aby sme sa posunuli ďalej, keď sa v bludisku objavilo dievčatko, Sarah, asi o rok staršie od Miška. Opäť, bez toho, aby niekto na niekoho prehovoril čolen slovo, začali pretekať. Miško steny bludiska preliezal a Sarah sa k nemu pridala. Behali a preliezali spoločne. V jednom momente zostala Sarah sedieť na stene bludiska a namiesto behania a preliezania sa začala pomaly posúvať po hornej latke. Hra sa opäť zmenila. “Poď tiež!” Zavolala na Miška. Miško vyliezol hore, sadol si za Saru a spoločne sa posúvali vpred.

Misko_bludisko_5

“Teraz pôjdeme tadiaľto.” Ukázala Miškovi smer. Keď sa dostali na koniec steny, zostali chvíľu sedieť. “Musíme to preskočiť. Pozri, takto… Ale nesmieš dať nohu na zem,” varovala ho. “Tam je voda,” dodal Miško. “Sú v nej žraloky,” pridal trochu nebezpečenstva do príbehu. “Áno, žraloky,” súhlasila.

Misko_bludisko_6

Keďže bola väčšia, bez problémov preskočila na druhú stenu. Miško sa pokúšal o skok, no bolo to na neho ďaleko, a tak spadol na zem. Rýchlo vyliezol hore. “To nevadí, keď to spravíš rýchlo, tak ťa nezožerú,” vytvorila pravidlo na preskakovanie, aby hru upravila na Miškovu úroveň. “Aha, takto,” zoskočila dole a hneď vyliezla späť.

Spoločne sa posúvali. “Takto je to ťažké,” skonštatovala. “Ja mám rada, keď je niečo ťažké,”  dodala. “Aj ja, mám radšej, keď je niečo ťažké,” súhlasil Miško.

Takto sa presúvali z jednej strany bludiska na druhú. Rozširovali príbeh, hľadali nové trasy. Vytvárali si výzvy a riešili komplikácie. Trénovali sa vo vedení a nasledovaní, dohadovali sa na trase. So záujmom som ich sledovala, počúvala som ich rozhovory a rozmýšľaľa som nad tým, aká je hra v našich životoch dôležitá. Cez hru objavujeme, kým sme, čo je pre nás dôležité. Hra nás zdokonaluje a posúva na vyššiu úroveň. Čo ma najviac fascinovalo bolo, ako sa hra počas hry menila. Uvedomila som si, že deti si vždy stanovia výzvu, ktorú dokážu zvládnuť a keď sa zdokonalia, automaticky si vytvoria ďalšiu, náročnejšiu výzvu.

Misko_bludisko_7

Misko_bludisko_8

Misko_bludisko_9

Misko_bludisko_10

K bludisku sa blížil chlapec v Miškovom veku a ja som bola zvedavá, čo sa stane. Vošiel do bludiska. Miško so Sarah boli práve v strede. Chlapec sa rozbehol, prebehol bludiskom, vyliezol hore a zakričal: “Prvý!” Sarah na neho zakričala: “Nie si prvý!” Miško sa pridal: “Mi nezávodíme!” “Áno, mi nezávodíme,” súhlasila. Mi ideme pomaly, je to tažšie. “Som prvý,” stál si za svojím chlapec. “Nie si!” nesúhlasili s ním deti. “Poď to vyskúšať takto!” vyzvala ho Sarah. Chlapec so rozbehol, chcel to tiež skúsiť, no otec ho zastvil. “Nechaj ich! Ty si bol prvý! Nechaj ich aj tú ich hlúpu hru!” A kráčali preč od bludiska. Z diaľky ešte bolo počuť: “Aj tak som bol prvý, mňa nezaujíma vaša hlúpa hra,” zakričal chlapec. “Je dobré, že máš vlastný názor,” dodal otec. No Sarah s Miškom ich už nepočúvali, prváve riešili problém, ktorou cestou sa dostanú na druhú stranu.

Ja som si pomyslela, aká škoda. Aká škoda, že otec zasiahol do hry a rozbil ju. Pripravil všetky deti o možnosť naučiť sa niečo nové. Možno by sa rozpor zmenil na spoluprácu a hra by sa posunula zas na ďalšiu úroveň…

 

04 roky

Jedna rada nad zlato: “Ukáž mi to, prosím”

By On August 20,17
bazen

Priplával k nám. Na hlave mal plavecké okuliare. Pristúpil k Miškovi a vraví mu: “Pozri na mňa!” Obaja sme sa na neho pozreli, on sa usmial a potopil sa pod vodu. Keď sa vynoril, usmial sa a opäť vraví: “Pozrite, čo ešte viem!” Vybehol z bazéna, rozbehol sa a skočil do vody. Len čo vyplával nad hladinu, vraví: “Aha, ešte viem aj toto!” Plavecké okuliare si dal dolu z očí, hodil ich na hladinu, pozrel sa na nás a usmial sa. Potom sa potopil, vylovil okuliare zo dna a víťazoslávne nám ich ukázal.

Neprejde deň, aby mi nejaké dieťa, či už naši chalani, alebo deti na ihrisku, neukázali niečo, čo vedia, čo sa naučili, čo zvládli. Deti rady zdolávajú výzvy, ktoré si sami stanovujú a ešte radšej ich ukazujú. Možno je to spôsob, ako prirodzene získavame sebadôveru.

Zistila som, že veta: “Ukáž mi to, prosím!” má silný motivačný charakter. Nielenže vyzýva dieťa k nejakej akcii, ale komunikuje mu, že verím v to, čo už dokáže.

Malé dievčatko sedelo na stoličke. Bola smutná, lebo s ňou nebola jej mamička. Zrazu prekrížila jednu nohu cez druhú a mne bolo jasné, že jej treba ísť cikať. Pristúpila som k nej: “Prekrížila si jednu nohu cez druhú, zdá sa, že potrebuješ ísť cikať.” Popísala som, čo vidím. “Ja nechcem ísť cikať,” povedala s veľkým odhodlaním v hlase. “Počujem, že nechceš ísť cikať,” zopakovala som to, čo mi vravela, aby si bola istá tým, že ju počúvam.

Deti nemôžu prestať komunikovať, pokiaľ neboli vypočuté. (Sandy Blackard, Language of Listening)

“Ukážeš mi, prosím, kúpeľňu?” spýtala som sa jej, pričom som využila to, že som bola v danom priestore prvýkrát. Postavila sa zo stoličky, chytila ma za ruku a ako kráčala do kúpeľne zopakovala: “Ja nebudem cikať.”

“Rozhodla si sa, že aj napriek tomu, že budeš v kúpeľni, nebudeš cikať.” Opäť som zopakovala to, čo povedala, aby si bola istá, že ju vnímam a počúvam.

Prišli sme do kúpeľne. Postavila sa k toalete.

“Fíha, vy tu máte nočník a dokonca aj malý záchodík. My máme doma veľkú toaletu. Ešte nikdy som nevidela, ako sa používa taká malá toaleta. Naša je takáto veľká.”

Rukou som jej naznačila, aká veľká je naša toaleta.

“Ukážeš mi prosím, ako sa táto toaleta používa?”

Ticho kývla hlávkou a vycikala sa.

Deti nám neustále naznačujú ako k ním pristupovať, ako s nimi komunikovať. Nie je ľahké tieto indície dešifrovať. No keď sa to podarí, dokážu deti s dospelými fungovať bez nátlaku, vyhrážok alebo trestov.

04 roky, 26 MESIAC

Radšej ju pozorujme

By On August 19,17
chrobacik

Sedeli sme v tráve na záhrade a užívali si slniečko. Zrazu na mojom prste pristála zvláštna “muška”.
„Aha, čo mi pristálo na prste!“ Chalani ku mne pribehli. „Zabiť, “ povedal Jurino. Asi si spomenul na muchy, ktoré zabíjal s tatom v kuchyni. „Radšej ju poďme pozorovať,“ dodala som.

“Mušku” som položila do trávy. „Teda, lezie a tykadlá sa jej hýbu zo strany na stranu,“ vravím.
„Veľký,“ dodal Jurinko a pravú ruku zdvyhol do výšky, aby nám ukázal, aká je veľká. „Áno, oproti iným muškám sa táto zdá byť veľká.“

„Hm, rozmýšľam, koľko má nôh…“ „Šesť,“ spočítal ich Miško. „Má šesť nôh, na každej strane tri.“ „Skok,“ upozornil nás Jurino. „Áno, skočila z jedného stebla trávy na druhé.“ „Lezie hore,“ všimol si Miško. „Všimol si si, že teraz lezie hore.“ „Má priesvitné krídla a na nich čierne čiarky. Na každej strane má krátku hrubú čiarku,“ dodala som. „Áno, vidím ich,“ povedal Miško. „Je krásna,“ dodal.

Miško si ľahol do trávy, hlavu si podoprel rukami a pozeral na “mušku”. Jurko si ľahol tiež. Takto pozorovali malú “mušku”, ktorá akoby pochopila čo sa deje. Vyliezla na steblo trávy a zdalo sa nám, že teraz pozoruje ona nás. Miško k nej prisunul prst a “muška” naň vyliezla. Dlhú chvíľu sa vzájomne pozorovali. Potom roztvorila krídla a odletela.

Na druhý deň sme zašli do knižnice a požičali sme si knihu o hmyze. Zistili sme, že tá muška nebola muška, ale dlhokrčka (v češtine dlouhošíjka). Na svete ich je 200 druhov, v Čechách a na Slovensku žije iba 9 druhov. Patria medzi dravý hmyz.

Od toho momentu sme s chalanmi začali každý deň pozorovať hmyz a vlastne celé naše leto sa krúti okolo pozorovania chrobáčikov, lúčnych koníkov a motýľov.

motyl_1

Stretávame sa s motýľmi vidlochvostami (česky otakárek feniklový aj ovocný), babočkami (admirálmi aj pávimi okami). Videli sme chrústa letného (chroust letní), zlatoňa hladkého (zlatohlávek hladký) a dokonca sme na jednom futbalovom ihrisku mali tú česť s fúzačom veľkým (tesaříkom obrovským).

A tak pozorujeme, hľadáme v encyklopédii hmyzu a spoznávame prírodu okolo nás.

motyl

Doma chalani kreslia a vyfarbujú tvory, ktoré sme na našich potulkách stretli.

motyl_2

Verím tomu, že vzťah k prírode si človek musí vybudovať presne tak, ako každý iný vzťah. Aby sme boli schopní niečo chrániť, musí me to mať radi.

Dnešné deti to majú ťažké, sú obklopené betónom, plastovými hračkami a technickými vymoženosťami. Všetky tieto veci sa stali súčasťou nášho života a príroda sa dostáva do úzadia.

Príroda však deti nesmierne fascinuje a inšpiruje svojou farebnosťou a rozmanitosťou. Vzťah k nej je v nich hlboko zakorenený. Pobyt v lese a na lúke deti ukľudňuje. Zrazu všetky konflikty a rozbroje, ktoré sa dejú medzi štyrmi stenami vonku zmyznú, deti sa skľudnia a menia sa na objaviteľov a tvorcov.

04 roky

Keď nastane ten správny moment…

By On July 03,17
geometrické tvary_2

Miško si z poličky vybral geometrické tvary. Má ich tam položené asi 6 mesiacov a používal z nich vždy len kruh, keď kreslil kolesá na aute. Sem – tam som sa k nemu pridala, keď sa pustil do kreslenia. Vzala som si papier, geometrické tvary a začala som si krsliť. Najskôr som si nakreslila obrysy geometrických tvarov a potom som sa pustila do vyfarbovania. Brala som si jednu farebnú ceruzku za druhou a v mysli som sa vracala do detských čias.

Miško sa ma niekedy spýtal: “Mami, čo robíš?” A ja som odpovedala: “Obkreslila som si rôzne tvary a teraz si ich vyfarbujem.” “Páči sa ti to?” spýtal sa ma zvedavo. “Áno, Miško, baví ma to.” “Aha,” dodal a vrátil sa k svojej kresbe.

Týždňe a mesiace plynuli a on sa znovu a znovu vyberal len kruh. Až kým nenastal ten správny moment. Dnes prišiel ten deň, kedy sa rozhodol použiť všetky geometrické tvary. Minúty plynuli a on bol plne ponorený do svojej práce.

geometrické tvary_3

geometrické tvray_4

Najprv si nakreslil obrysy, potom všetky vzniknuté tvary vyfarbil. Nakoniec si vzal nožničky a svoj výtvor si opatrne vystrihol. V jednom momente sa mu podarilo spraviť dieru do kresby, a tak si vymyslel, že si vystrihne malý tvar z papiera a ním tú dieru prekryje. Celá práca mu trvala 60 minút.

geometrické tvary_5

geometrické tvary_6

Deti vnímajú a vstrebávajú všetko, čo robíme aj keď to tak v danom momente nemusí vizerať. Keď nastane ten správny moment, vyskúšajú to, čo videli. Niekedy ten “správny” moment nastane ihneď, niekedy na druhý deň a niekedy o šesť mesiacov neskôr. Deti potrebujú čas…

24 MESIAC, Jurinko

Mami, sadnúť!

By On June 22,17
Pipeta

“Mami, sadnúť!” Kričal na mňa Jurino z plných pľúc. Práve som v kuchyni umývala riad a on sedel pred dverami na zemi a naberal vodu do pipety, ktorú si vzal z kúpeľne.

Nemám rada, keď na mňa niekto kričí.

Položila som tanier, ktorý som mala v ruke a šla som k dverám. Kvokla som si, aby som videla Jurinovi do očí a povedala som mu kľudným hlasom:
“Juri, kričíš na mňa. Chceš si byť istý, že aj v kuchyni ťa počujem. Počujem ťa aj keď nekričíš. Ty to určite vieš povedať aj tichším hlasom.”
Jurino sa na mňa pozrel a povedal tichším hlasom: “Mami, sadnúť.”

Nemala som čas sadnúť si, potrebovala som doumývať riad.

“Juri, ty chceš, aby som si k tebe sadla a sledovala ako naberáš vodu do pipety,”  skonštatovala som.
Jurino súhlasne prikývol hlavou.
“Ja mám teraz prácu v kuchyni. Hneď ako doumývam riad, sadnem si k tebe. Tu je pipeta, tu je kelímok, voda a lodičky, ty určite niečo vymyslíš.”

Vstala som a odišla som do kuchyne. Z kuchyne som počula, ako sa Jurino spokojne hrá. Keď som doumývala riad, sadla som si k nemu a sledovala, ako naberá vodu do pipety a prenáša ju do lodičky.

22 MESIAC

TY alebo JA?

By On June 17,17

Miška sme zaviezli do škôlky a spolu s Jurinkom sme si to nasmerovali do obchodu na nákup. Kúpili sme len pár vecí, ktoré sme potrebovali na obed.  Keď sme sa vrátili späť k autu a chcela som ho dať do sedačky, rázne odmietol: “Nie, nechcem.”

V prvom momente som sa pokúsila “podplatiť ho”: “Juri, sadni si, podám ti banán.” No odpoveď opäť znela: “Nie, nechcem.”

Skúsila som ho posadiť do sedačky, no vzpieral sa celou silou a začal kričať: “Nie, nechcem!”

V tom momente som pocítila hnev a v hlave sa objavila myšlienka: “Už musíte ísť, aby si stihla urobiť všetko, čo potrebuješ. Proste ho tam daj nasilu a je to!” … prehovorilo moje netrpezlivé ja.

Uvedomila som si, čo sa vo mne deje a vedome som sa zastavila. Zhlboka som sa nadýchla. Vzala som Jurka na ruky a na na moment som stíchla… Zrazu som pochopila, čo musím spraviť. Pozrela som sa na Jurina: “Juri, dám ťa do sedačky JA, alebo TY?”

“Ja, ja!” znela jeho odpoveď. “Dobre, ukáž mi, ako sa sadá do sedačky,” dodala som. Vložila som ho do auta a na moje prekvapenie sám vyliezol do sedačky a ja som ho už len pripútala.

Celú cestu domov som rozmýšľala nad tým, čo sa práve stalo… JA a NIE sú Jurinove najpoužívanejšie slová. Je v období, kedy má silnú potrebu a túžbu robiť všetko sám, a preto tak často od neho počúvam: “Ja, ja, ja!”

Zrazu sa mi v hlave vynorila jedna veta, ktorú som čítala:
“Dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo tri roky, nemôže poslúchnuť príkaz, ktorý dostane, pokiaľ sa nezhoduje s jeho “životnou požiadavkou/túžbou.” Maria Montessori, Absorbčná myseľ.

Tým, že som Jurinovi dala na výber a výber sa zhodoval s jeho vnútornou túžbou – túžbou robiť všetko sám, našla som spôsob, ako uspokojiť potreby nás oboch.

Dávalo to zmysel, no zatiaľ len v mojej mysli, a tak som bola zvedavá, či tento prístup bude fungovať aj v iných momentoch. Hneď večer som dostala ďalšiu príležitosť tento postup vyskúšať.

Keď manžel vybral Jurina večer z vane a pokúšal sa mu obliecť pyžamo, Jurino rázne odmietol. Poučená z rána som ho vzala na ruky, posadila sa s ním na stoličku. Viem, že veľmi rád zapína zipsy, a tak som sa ho spýtala: “Juri, zips na pyžame ti zapnem JA, alebo TY?” Odpoveď opať znela: “Ja!” a ani nie za minútu bol oblečený.

Odvtedy dávame Jurkovi na výber z dvoch možností a vždy zdôrazňujeme JA alebo TY. JA v 90% vyhráva.

Viem, že sa nikdy s mojimi deťmi nedostanem do momentu, kedy ihneď spravia všetko, čo od nich budem požadovať. No zisťujem, že veľmi pomáha zastaviť sa a pozrieť sa na svet ich očami.

Treba si vyčistiť zuby: “Pastu si na kefku dáš Ty alebo Ja?”
Odmieta ísť von: “Bráničku otvoríš Ty alebo Ja?”
Nechce si obliecť nepremokavé gate: “Nepremokavé gate si zapneš TY alebo JA?”

ty alebo ja

A tak sa pozerám na činnosti, ktoré Jurino odmieta, jeho očami a kladiem si otázku: Čo by ho na tom mohlo zaujímať?