V triedičke

Budovanie komunity v skupine batoliat…

By On September 25,20
Ruky

„Nasleduj dieťa, ale nasleduj ho, ako jeho líder.“  Mária Montessori

Môj prvý rok v školičke pre deti do troch rokov by som nazvala ako rok hľadania. Hľadala som procesy, ktoré by deťom umožňovali nadobudnúť čo najväčšiu samostatnosť v rozmanitom priestore. Hľadala som spôsoby,  ako pracovať s dynamikou skupiny detí do troch rokov. Starať sa o dve deti doma a sedem až deveť detí v školičke je iné. No najväčšiu časť roka som sama v sebe hľadala spôsob, ako deti nasledovať  a v tom istom momente viesť. Ak začnete deti neprestajne usmerňovať a opravovať, aktivujete protivôľu. No voľnosť bez prirodzených hraníc zas vytvára chaos.

„Niektorí ľudia môžu stáť hneď vedľa dieťaťa, no nevidia ho.“  Mária Montessori

Druhý rok v triede sa niesol v duchu objavovania dieťaťa a budovania komunity. Stále sme s kolegynkou Miškou sledovali priestor, zlepšovali procesy a zachytávali a odstraňovali prekážky materiálne, procesné ale i tie naše ľudské, ktoré v priebehu dní vznikali. Začala som si uvedomovať, že opúšťam predstavy o tom, kto si myslím, že dieťa je. Čím viac očakávaní a predpokladov o deťoch sa mi podarilo zbaviť, tým jasnejšie a zreteľnejšie sa predo mnou začalo to skutočné, ozajstné dieťa vynárať. A prichádzala som na to, že začínam vidieť dieťa o ktorom píše Mária Montessori vo svojich knihách.

„Nemôžeme žiť len sami pre seba, tisíce prepojení nás spája s ostatnými ľuďmi.“ Herman Melville

Tretí rok bol rokom budovania komunity. Ku koncu roka sme sa s kolegyňkou nestíhali diviť, aké ohľaduplné, vnímavé a všímavé deti do troch rokov dokážu byť ak prostredie, v ktorom sa nachádzajú je premyslené do čo najväčších detailov.

Všetko sa to začalo diať pomaly a prirodzene. Bol to proces poskladaný z mnohých, možno na prvý pohľad bezvýznamných momentov.

Počas obeda sme na stôl dali košík s obrúskami na utieranie úst. Požiadali sme jedno z detí, ktoré malo pripravené veci na obed, aby si jeden obrúsok vzalo a podalo košíček svojmu susedovi.

kosík_uprava

Ak nejaké dieťa stálo v ceste inému dieťaťu, nahlas sme povedali: „Môžeš povedať, s dovolením!“
Keď si niekto niekde niečo zabudol, ale nemohol si to z nejakého důvodu sám doniesť, poprosili sme dieťa, ktoré v danom momente nebolo ponorené do práce, aby mu to donieslo a podalo: “Janko si zabudol papučky v šatni, teraz si po ne nemôže sám ísť, môžeš mu ich, prosím, doniesť?“ A keď sme si s kolegyňkou všimli, že niekto si niečo zabudol prestrieť počas obeda, tak sme mu povedali: „Vidím, že nemáš pitie, môžem ti doniesť pohárik? Prosíš si čaj, alebo vodu?“

Takýchto malých láskavých momentov vzniká počas dňa mnoho a my sme sa snažili čo najviac ich zaznamenať a naplno vyžiť.

Plynuli dni, týždne a mesiace…

A potom prišiel deň, ktorý sme vôbec neočakávali, bol to deň, kedy si deti samé začali všímať, čo sa okolo nich deje. Trojročný Janko si na obede všimol, že niektorým deťom chýba na prestieraní pohár s vodou, a tak každému dieťaťu doniesol pohár. Dva a trištvrteročný Miško videl, ako si ide Laura po príbory do šuplíka, vstal od stola a otvoril jej šuplík.  Matejko, ktorému v ceste k umývadlu „prekážala“ kamarátka, povedal nahlas ešte nie úplne zrozumiteľným spôsobom: „Dovením!“ ( v preklade „S dovolením“)

„Děkuji!“, „Podal jsem mu skleničku!“, „S dovolením!“, „Pustil jsem ho na houpačku!“, „Podal jsem mu lopatku.“ „Laurinko můžeš!“ boli vety, ktoré sa začali šíriť priestorom a čím viackrát zazneli, tým častejšie sme ich počuli.

V jedno slnečné dopoludnie, na konci školského roka, keď sme si vychutnávali našu rozkvitnutú záhradku, si jedno z detí ľahlo na zem a začalo volať: „Pomóc!“ Keďže deti neustále sledujeme, bolo nám jasné, že sa jedná o hru a že dieťa ležiace na zemi je v poriadku. Nahlas som povedala:“ Vidím, že Janko potrebuje pomoc, pomôžeš mu, Matejko?“ Matejko, ktorý práve sedel na motorke, celú situáciu rýchlo pochopil, začal húkať ako sanitka a rýchlo sa presunul k `pacientovi`, podal mu ruku a pomohol mu vstať na nohy. Ostatné deti to so záujmom sledovali. Len čo bol Janko na nohách, už ležala na zemi Laurinka a Janko s Matejkom jej bežali na pomoc.

motorka_uprava

Väčšinu času, ktorý sme strávili s deťmi v ten deň na záhrade, boli deti ponorené do hry na pomáhanie. No táto hra sa neskončila odchodom zo záhrady. Janko z vlastnej iniciatývi doniesol z triedičky všetkým deťom šuplíčky, aby sa mohli prezliecť do suchého oblečenia po tom, čo dopolievali kvetinky na záhrade. Laurinka doniesla deťom, ktoré ešte neboli prezuté, papučky a Matejko každému dieťaťu pri obede nalial vodu do pohára a deťom, ktoré nemali na prestieraní príbory ich poukladal na prestieranie.

Tieto veci sa nestanú za deň, za mesiac a niekedy ani za pol roka. Pomaly klíčia v tme. Chce to veľa práce, viery, trpezlivosti, odhodlania a konzistencie starať sa o niečo, čo nie je na prvý pohľad vidieť. No má nesmierny význam v deťoch živiť starostlivosť, pozornosť, všímavosť, empatiu a ochotu pomôcť. V každom jednom z nich totiž drieme nesmierna sila.

Juri_uprava

„Malé dobré skutky vynásobené miliónmi ľudí dokážu zmeniť svet.“  Howard Zinn

(Mená detí v tomto článku boli z dôvôdu ochrany osobných údajov zmenené)

V triedičke

Každé dieťa je umelec…

By On July 02,20
20200622_085646

Trvalo mi štyri roky, aby som sa naučil maľovať ako Rafael, ale celý život, aby som maľoval ako dieťa.

Pablo Picasso

Už druhý rok zbierame umelecké diela, ktoré deti počas roka vytvoria, a ukladáme ich do samostatných dosiek. Niekoľko týždňov pred prázdninami začínam jednotlivé dosky prechádzať a diela, ktoré deti vytvorili, lepím na tvrdý papier a vkladám do šanónov. V posledný školský deň si deti tieto šanóny spolu s hodnotením odnášajú domov.

20200615_084116[1]

Mám toto obdobie veľmi rada. Každý deň otvorím jednu dosku a pri lepení prác si v mysli prechádzam celý náš spoločne strávený rok.

Obrázok_2

Je zaujímavé sledovať, ako jednotlivé výtvory deti vystihujú. Odrážajú ich osobnosť, individualitu a kreativitu. Keďže si zapisujeme presný deň, kedy bola práca vytvorená, vidíme, ako sa v čase mení, posúva, komplikuje a zdokonaľuje.

Obrázok_3

Obrázol_9

Pri kreslení a maľovaní začínajú s niekoľkými čiarami, väčšinou používajú jednu, dve farby. Čím viac kreslia, tým pribúda viac farieb. Mení sa tvar čiar, objavujú sa vlnky, bodky.

Prvé kresby sú náhodné a deti v tomto veku nekreslia nič konkrétne. Fascinuje ich pohyb, ktorý pri kreslení vzniká, a testujú materiál (ceruzky, štetce, voskovky…). Počas tohoto obdobia deti kreslia značky na ktorúkoľvek časť papiera. Umiestnenie kresby na papieri je ovlyvnené tým, či kreslia za stolom, na zemi, alebo stoja pri stojane. Rozhoduje aj veľkosť ceruzky, alebo pastelky.

20200618_093344[1]

Keď som si vďaka knihe Rhody Kellog, “Analýza detskej kresby” uvedomila, že umelecké schopnosti sa u detí vyvíjajú v predvídateľných fázach, tak ako napríklad vývoj chôdze, alebo reči, môj pohľad na detskú kresbu a prístup k nej sa zmenil.

Deti v našej triedičke sú vo fáze “čmáraníc”. Výtvarná polička im poskytuje rôzne druhy výtvarných pomôcok: ceruzky, pastelky, klasické štetce, molitanové tupovacie štetce, kriedy, nožničky, lepidlá, papierové vyrezávačky, razítka, farebné papiere, tenké papiere, tvrdé papiere, jednoduché nálepky, plastelínu, aby mohli testovať a experimentovať. Vďaka materiálom v nej deti prirodzeným spôsobom rozvíjajú svoje umelecké, motorické schopnosti a zažívajú pocit naplnenia zo zvládnutia novej úlohy.

Deti si rady volia prácu s materiálmi, ktoré videli používať niekoho iného, špeciálna motivácia nie je potrebná. Na detskú zvedavosť a radosť z objavovania sa dá vždy spoľahnúť.

Kresby detí nijak nekomentujeme, nedokresľujeme ani deti v tejto fáze nijak nevedieme. Ak ma dieťa vyzve, aby som kreslila s ním, kreslím to, čo kreslí dieťa: čiary, bodky atď. Dávam si pozor na to, aby som nekreslila nijaké tvary, čiary a znaky, ktoré ešte samé nedokáže nakresliť.

Rozmanitosť detských kresieb je obrovská. Každá kresba je jedinečná, vplýva na ňu vývoj dieťaťa a jeho skúsenosti s prostredím. Preto ku všetkému, čo u nás v triedičke deti vytvoria, pristupujeme ako k umeleckému dielu. Každá kresba, koláž a výtvor je zrkadlom vývoja, duše a pocitov dieťaťa.

kresby

“Ak dospelí začnú deti predčasne učiť kresliť v treťom, alebo štvrtom roku života, stane sa jedna z dvoch vecí. Dieťa niekoľkokrát po sebe nakreslí dom, alebo postavu podľa inštrukcií dospelého, potom na naučené  inštrukcie zabudne a vráti sa k svojej vlastnej prirodzenej kresbe, tj. ku kresleniu štvorcov a kruhov. Štvorce a kruhy následne začne spájať do domčekov a postáv. Ďalší možný dopad predčasných inštrukcií je, že dieťa bude tak upútané k naučeným tvarom, že pohltia celú jeho tvorbu.”

Rhoda Khellog

 

V triedičke

Malý, veľký moment v Montessori triede…

By On June 19,20
IMG_20181011_095714

Usmial sa a zakýval mamine, ktorá stála vo dverách. „Prídem po teba po spinkaní, miláčik,“ rozlúčila sa s ním. Dvere sa zatvorili. On sa otočil a pomaly kráčal do triedičky. Chvíľu len tak stál, ako keby rozmýšľal. Potom sa vydal k poličke s výtvarnými potrebami a zobral si podnos  s razítkom. Položil si ho na stôl, sadol si a začal pracovať. V tichosti som ho pozorovala.

Túto aktivitu majú deti radi a musím sa priznať, že aj ja sa vždy poteším, keď zbadám, ako berú z poličky vodovky alebo razítka. Tieto jednoduché výtvarné aktivity vždy vyústia do ďalších, komplikovanejších a náročnejších činností.

Na čistom papieri sa objavilo niekoľko otlačených obrázkov červenej farby. Netrvalo to dlho a razítkovacia farba bola nielen na jeho malých prstíkoch, ale aj na stole. Tá červená úplne žiarila na bielom stole, nedala sa prehliadnuť.

Keď skončil, vstal, zasunul za sebou stoličku, vzal papier a prišiel ku mne. Ešte nevie hovoriť, no bolo mi jasné, že chce podpísať svoje umelecké dielo. Spýtala som sa ho: „Kam mám napísať tvoje meno?“ Prstíkom mi ukázal na stred papiera. Vzala som si pero a začala som písať jeho meno na miesto, ktoré mi ukázal. Ako som písala jednotlivé písmenká, nahlas som ich vyslovovala. Podala som mu podpísané umelecké dielo a povedala som mu: „Nech sa páči.“ Vzal si papier a šiel si ho zavesiť na magnetickú tabuľu. Potom sa vrátil ku stolíku a všetky veci poukladal na tácku, tú vrátil späť do poličky.

Na tento moment som čakala, nastal čas predstaviť mu novú aktivitu: veľké umývanie stola. Podišla som k nemu, znížila som sa na jeho úroveň a povedala som mu: „Pozri, na stole je červená farba, poď umyjeme ho.“ Obaja sme si dali zásterku. „Potrebujeme stolček,“ povedala som mu. A šli sme spolu vziať stolček. Ukázala som mu, ako sa nosí a ako ho postavíme na zem. Potom sme si vzali podnos so všetkými potrebnými vecami na umývanie a vedierko. Začali sme umývať stôl.

Každé dieťa má rado bublinky a umývanie stola je aktivita, pri ktorej vzniká veľa bubliniek.

V ruke držal malú kefu a krúživými pohybmi vytváral bublinky. S prekvapením pozoroval, ako červené fľaky od razítkovacej farby miznú. Ukázal mi fľak, prešiel po ňom s kefou, usmial sa a znovu ukázal na miesto, ktoré práve umyl. Keď zmizla všetka červená farba, prebytočnú vodu utrel špongiou a  vyutieral dosucha utierkou.

IMG_20181011_093840

Stôl bol čistý. Na chvíľu sa zastavil a rozmýšľal. Prešiel k ďalšiemu stolu a opäť sa pustil do čistenia.

IMG_20181011_094311

Drhol ho tak horlivo, až sa časť vody v lavóri vyliala na zem. V zápale umývania to nepostrehol. Keď skončil, pristúpila som k nemu, usmiala som sa a ukázala som na vodu na zemi: „Na zemi je voda, poď, utrieme ju. Budeme potrebovať handru.“ Pripravenú handru zvesil z háčika a šiel späť k mláke na zemi. Handru položil na zem a začal ju vyrovnávať. Chvíľu mu trvalo, kým ju narovnal. Jeho koncentrácia v tom momente bola hlboká a trpezlivosť, s ktorou handru vyrovnával, by mu závidel nejeden dospelý.

Untitled-1

Akonáhle bol spokojný s tým, ako bola handra vyrovnaná, utrel mláku, na ktorú som ho upozornila. V momente, keď sa postavil, všimol si ďalšiu mláku pod druhým stolom. Rozhodol sa, že ju tiež utrie.

IMG_20181011_095719

„Hmm, zaujímalo by ma, či je tá handra suchá, alebo mokrá,“ povedala som, keď skončil. Dotkli sme sa spoločne handry a zhodli sme sa, že je mokrá, a tak ju šiel zavesiť na sušiak. Novú handru vybral so šuplíčka a zavesil ju na háčik.

Keď doumýval stôl, vodu prelial z lavóra do kýblika a ten vylial v kúpeľni. Potom usušil utierkou všetky nádoby, poukladal ich na tácku a vrátil ju do poličky. Zložil stolík a odložil ho na miesto. Dal si dolu zásterku a zavesil ju na háčik. Šiel si umyť ruky do kúpeľne a potom sa rozhodol, že si dá desiatu.

Pred 8 rokmi som na internete prvýkrát videla fotky a videá detí v pripravenom montessori prostredí a s úžasom som sledovala, ako si samé nalievajú vodu, krájajú ovocie, šúpu zeleninu, odkladajú si po sebe veci späť na poličky, rolujú si koberčeky. Ten kľud, koncentrácia a nadšenie detí pri týchto bežných činnostiach ma fascinovali. Nikdy som nič podobné vo svojom okolí nevidela.

Pred tými 8 rokmi som však nechápala hĺbku týchto aktivít. Videla som len malé deti pri činnostiach, ktoré od malých detí normálne neočakávame. Dnes sú to tri roky, čo spolu s mojou úžasnou kolegyňkou Miškou vedieme deti v nádhernej montessori školičke v Prahe. Veľa som sa za ten čas naučila a pochopila.

Tento blog som písala o svojich deťoch, keďže moji chlapci už vyrástli, nastal čas posunúť ho ďalej…:-)

05 rokov

Nie je to iba hra… (zabudnutý vianočný blog)

By On July 19,18

“Play is the work of the child. “ Maria Montessori

“It is the child who makes the man, and no man exists who was not made by the child who once he was.” Absorbent Mind, Maria Montessori

Len čo Miško zbadal drevené bludisko, rozbehol sa k nemu. Zliezol dolu po drevených schodíkoch a začal hľadať cestu na druhú stranu. Sledovala som ho zhora. “Mami, ty choď na druhú stranu,” zavolal na mňa. Bolo to pozvanie do hry, ktoré som s radosťou prijala. Na druhej strane som bola prvá, nemala som v ceste žiadne prekážky. Postavila som sa ku schodíkom a sledovala ho. Niekoľkokrát zvolil nesprvávnu cestu a ocitol sa v slepej uličke. Vždy, keď zablúdil, zastavil sa, rozhliadol sa okolo seba a hľadal inú cestu. Netrvalo to dlho a dostal sa až ku mne.

“Ešte raz! Choď prosím na druhú stranu,” vraví mi. “Dobre, ” odpovedala som a pomaly som kráčala na druhú stranu. Miško sa rozbehol a hľadal cestu späť. Tentokrát zablúdil len raz. Keď sa dostal ku mne, zavolal na mňa: “Ešte!” A tak som sa opäť vybrala na druhý koniec.

Misko_bludisko_1

Kým som kráčala na druhú stranu, prišli k bludisku dvaja bratia aj s otcom. Starší brat mal asi 13 – 14 rokov a mladší 2 -3 roky. Mladší z bratov zliezol dolu po schodíkoch, jeho tvár žiarila šťastím. Vybral si jednu cestu a pomaly po nej kráčal. Keď sa dostal do slepej uličky, prekvapene zastal, nevyviedlo ho to z miery, skôr sa snažil dostať sa späť, no nebolo to ľahké.  Chodil tou istou cestičkou hore a dole. Zdalo sa mi, že jeho cieľom nie je dostať sa na druhú stranu bludiska a myslím si, že ani nevedel, že tam nejaká druhá strana je, fascinovala ho  tá cestička. Takto to ale nevnímal jeho ocino a ani brat, oni mali pre neho cieľ, a tak mu začali dávať inštrukcie.

“Tadeto nie, otoč sa a vráť sa späť! Nie tade! Doprava! Tade nie, doprava! Áno, tade! Ale nie, ideš zas zle!” Malý chlapec bol z toľkého množstva informácií úplne zmätený. Snažil sa nasledovať inštrukcie, no nešlo to. Nakoniec to starší brat vyriešil tak, že k nemu prišiel a ukazoval mu cestu na druhú stranu, kde vyšli po schodíkoch a odišli preč.

Moja pozornosť sa vrátila späť k Miškovi. Už vedel, ako sa dostane na druhú stranu bludiska bez jediného zaváhania. Stále chodil z jednej strany bludiska na druhú, no hra sa zmenila. Bludisko sa zmenilo na prekážkovú dráhu, ktorú s radosťou preliezal.

Misko_bludisko_2

Na konci bludiska namiesto schodíkov vyliezol hore po stene a keď šiel späť do bludiska, zoskočil dolu z mostíka. Miškova hra mi pripomenula počítačové hry, keď hráč zvládol jednu obtiažnosť, automaticky sa posunul na vyššiu, náročnejšiu úroveň. V tejto hre si Miško vytváral svoje vlastné úrovne a následne ich zdolával.

Misko_bludisko_3

Netrvalo to dlho a k bludisku sa opäť blížili dve deti. Tentokrát to bola sestra s bratom. Boli od Miška starší a ja som čakala, čo sa bude diať. Do bludiska vošli na mieste, kde stál Miško, ktorý ich pozorne sledoval. Akonáhle vstúpili dnu, bez akéhokoľvek dohovárania sa a slov, začala nová hra, preteky, kto sa dostane na druhú stranu ako prvý. Deti bežali všetky jedným smerom. Vzájomne sa sledovali ako keby zisťovali kto kde je. Táto hra trvala chvíľku a opäť bol Miško v bludisku sám.

Misko_bludisko_4

Preliezal ploty, zoskakoval zo stien a mostíkov. Už som ho chcela zavolať, aby sme sa posunuli ďalej, keď sa v bludisku objavilo dievčatko, Sarah, asi o rok staršie od Miška. Opäť, bez toho, aby niekto na niekoho prehovoril čolen slovo, začali pretekať. Miško steny bludiska preliezal a Sarah sa k nemu pridala. Behali a preliezali spoločne. V jednom momente zostala Sarah sedieť na stene bludiska a namiesto behania a preliezania sa začala pomaly posúvať po hornej latke. Hra sa opäť zmenila. “Poď tiež!” Zavolala na Miška. Miško vyliezol hore, sadol si za Saru a spoločne sa posúvali vpred.

Misko_bludisko_5

“Teraz pôjdeme tadiaľto.” Ukázala Miškovi smer. Keď sa dostali na koniec steny, zostali chvíľu sedieť. “Musíme to preskočiť. Pozri, takto… Ale nesmieš dať nohu na zem,” varovala ho. “Tam je voda,” dodal Miško. “Sú v nej žraloky,” pridal trochu nebezpečenstva do príbehu. “Áno, žraloky,” súhlasila.

Misko_bludisko_6

Keďže bola väčšia, bez problémov preskočila na druhú stenu. Miško sa pokúšal o skok, no bolo to na neho ďaleko, a tak spadol na zem. Rýchlo vyliezol hore. “To nevadí, keď to spravíš rýchlo, tak ťa nezožerú,” vytvorila pravidlo na preskakovanie, aby hru upravila na Miškovu úroveň. “Aha, takto,” zoskočila dole a hneď vyliezla späť.

Spoločne sa posúvali. “Takto je to ťažké,” skonštatovala. “Ja mám rada, keď je niečo ťažké,”  dodala. “Aj ja, mám radšej, keď je niečo ťažké,” súhlasil Miško.

Takto sa presúvali z jednej strany bludiska na druhú. Rozširovali príbeh, hľadali nové trasy. Vytvárali si výzvy a riešili komplikácie. Trénovali sa vo vedení a nasledovaní, dohadovali sa na trase. So záujmom som ich sledovala, počúvala som ich rozhovory a rozmýšľaľa som nad tým, aká je hra v našich životoch dôležitá. Cez hru objavujeme, kým sme, čo je pre nás dôležité. Hra nás zdokonaluje a posúva na vyššiu úroveň. Čo ma najviac fascinovalo bolo, ako sa hra počas hry menila. Uvedomila som si, že deti si vždy stanovia výzvu, ktorú dokážu zvládnuť a keď sa zdokonalia, automaticky si vytvoria ďalšiu, náročnejšiu výzvu.

Misko_bludisko_7

Misko_bludisko_8

Misko_bludisko_9

Misko_bludisko_10

K bludisku sa blížil chlapec v Miškovom veku a ja som bola zvedavá, čo sa stane. Vošiel do bludiska. Miško so Sarah boli práve v strede. Chlapec sa rozbehol, prebehol bludiskom, vyliezol hore a zakričal: “Prvý!” Sarah na neho zakričala: “Nie si prvý!” Miško sa pridal: “My nezávodíme!” “Áno, my nezávodíme,” súhlasila. My ideme pomaly, je to tažšie. “Som prvý,” stál si za svojím chlapec. “Nie si!” nesúhlasili s ním deti. “Poď to vyskúšať takto!” vyzvala ho Sarah. Chlapec so rozbehol, chcel to tiež skúsiť, no otec ho zastvil. “Nechaj ich! Ty si bol prvý! Nechaj ich aj tú ich hlúpu hru!” A kráčali preč od bludiska. Z diaľky ešte bolo počuť: “Aj tak som bol prvý, mňa nezaujíma vaša hlúpa hra,” zakričal chlapec. “Je dobré, že máš vlastný názor,” dodal otec. No Sarah s Miškom ich už nepočúvali, prváve riešili problém, ktorou cestou sa dostanú na druhú stranu.

Ja som si pomyslela, aká škoda. Aká škoda, že otec zasiahol do hry a rozbil ju. Pripravil všetky deti o možnosť naučiť sa niečo nové. Možno by sa rozpor zmenil na spoluprácu a hra by sa posunula zas na ďalšiu úroveň…

 

04 roky

Jedna rada nad zlato: “Ukáž mi to, prosím”

By On August 20,17
bazen

Priplával k nám. Na hlave mal plavecké okuliare. Pristúpil k Miškovi a vraví mu: “Pozri na mňa!” Obaja sme sa na neho pozreli, on sa usmial a potopil sa pod vodu. Keď sa vynoril, usmial sa a opäť vraví: “Pozrite, čo ešte viem!” Vybehol z bazéna, rozbehol sa a skočil do vody. Len čo vyplával nad hladinu, vraví: “Aha, ešte viem aj toto!” Plavecké okuliare si dal dolu z očí, hodil ich na hladinu, pozrel sa na nás a usmial sa. Potom sa potopil, vylovil okuliare zo dna a víťazoslávne nám ich ukázal.

Neprejde deň, aby mi nejaké dieťa, či už naši chalani, alebo deti na ihrisku, neukázali niečo, čo vedia, čo sa naučili, čo zvládli. Deti rady zdolávajú výzvy, ktoré si sami stanovujú a ešte radšej ich ukazujú. Možno je to spôsob, ako prirodzene získavame sebadôveru.

Zistila som, že veta: “Ukáž mi to, prosím!” má silný motivačný charakter. Nielenže vyzýva dieťa k nejakej akcii, ale komunikuje mu, že verím v to, čo už dokáže.

Malé dievčatko sedelo na stoličke. Bola smutná, lebo s ňou nebola jej mamička. Zrazu prekrížila jednu nohu cez druhú a mne bolo jasné, že jej treba ísť cikať. Pristúpila som k nej: “Prekrížila si jednu nohu cez druhú, zdá sa, že potrebuješ ísť cikať.” Popísala som, čo vidím. “Ja nechcem ísť cikať,” povedala s veľkým odhodlaním v hlase. “Počujem, že nechceš ísť cikať,” zopakovala som to, čo mi vravela, aby si bola istá tým, že ju počúvam.

Deti nemôžu prestať komunikovať, pokiaľ neboli vypočuté. (Sandy Blackard, Language of Listening)

“Ukážeš mi, prosím, kúpeľňu?” spýtala som sa jej, pričom som využila to, že som bola v danom priestore prvýkrát. Postavila sa zo stoličky, chytila ma za ruku a ako kráčala do kúpeľne zopakovala: “Ja nebudem cikať.”

“Rozhodla si sa, že aj napriek tomu, že budeš v kúpeľni, nebudeš cikať.” Opäť som zopakovala to, čo povedala, aby si bola istá, že ju vnímam a počúvam.

Prišli sme do kúpeľne. Postavila sa k toalete.

“Fíha, vy tu máte nočník a dokonca aj malý záchodík. My máme doma veľkú toaletu. Ešte nikdy som nevidela, ako sa používa taká malá toaleta. Naša je takáto veľká.”

Rukou som jej naznačila, aká veľká je naša toaleta.

“Ukážeš mi prosím, ako sa táto toaleta používa?”

Ticho kývla hlávkou a vycikala sa.

Deti nám neustále naznačujú ako k ním pristupovať, ako s nimi komunikovať. Nie je ľahké tieto indície dešifrovať. No keď sa to podarí, dokážu deti s dospelými fungovať bez nátlaku, vyhrážok alebo trestov.

04 roky, 26 MESIAC

Radšej ju pozorujme

By On August 19,17
chrobacik

Sedeli sme v tráve na záhrade a užívali si slniečko. Zrazu na mojom prste pristála zvláštna “muška”.
„Aha, čo mi pristálo na prste!“ Chalani ku mne pribehli. „Zabiť, “ povedal Jurino. Asi si spomenul na muchy, ktoré zabíjal s tatom v kuchyni. „Radšej ju poďme pozorovať,“ dodala som.

“Mušku” som položila do trávy. „Teda, lezie a tykadlá sa jej hýbu zo strany na stranu,“ vravím.
„Veľký,“ dodal Jurinko a pravú ruku zdvyhol do výšky, aby nám ukázal, aká je veľká. „Áno, oproti iným muškám sa táto zdá byť veľká.“

„Hm, rozmýšľam, koľko má nôh…“ „Šesť,“ spočítal ich Miško. „Má šesť nôh, na každej strane tri.“ „Skok,“ upozornil nás Jurino. „Áno, skočila z jedného stebla trávy na druhé.“ „Lezie hore,“ všimol si Miško. „Všimol si si, že teraz lezie hore.“ „Má priesvitné krídla a na nich čierne čiarky. Na každej strane má krátku hrubú čiarku,“ dodala som. „Áno, vidím ich,“ povedal Miško. „Je krásna,“ dodal.

Miško si ľahol do trávy, hlavu si podoprel rukami a pozeral na “mušku”. Jurko si ľahol tiež. Takto pozorovali malú “mušku”, ktorá akoby pochopila čo sa deje. Vyliezla na steblo trávy a zdalo sa nám, že teraz pozoruje ona nás. Miško k nej prisunul prst a “muška” naň vyliezla. Dlhú chvíľu sa vzájomne pozorovali. Potom roztvorila krídla a odletela.

Na druhý deň sme zašli do knižnice a požičali sme si knihu o hmyze. Zistili sme, že tá muška nebola muška, ale dlhokrčka (v češtine dlouhošíjka). Na svete ich je 200 druhov, v Čechách a na Slovensku žije iba 9 druhov. Patria medzi dravý hmyz.

Od toho momentu sme s chalanmi začali každý deň pozorovať hmyz a vlastne celé naše leto sa krúti okolo pozorovania chrobáčikov, lúčnych koníkov a motýľov.

motyl_1

Stretávame sa s motýľmi vidlochvostami (česky otakárek feniklový aj ovocný), babočkami (admirálmi aj pávimi okami). Videli sme chrústa letného (chroust letní), zlatoňa hladkého (zlatohlávek hladký) a dokonca sme na jednom futbalovom ihrisku mali tú česť s fúzačom veľkým (tesaříkom obrovským).

A tak pozorujeme, hľadáme v encyklopédii hmyzu a spoznávame prírodu okolo nás.

motyl

Doma chalani kreslia a vyfarbujú tvory, ktoré sme na našich potulkách stretli.

motyl_2

Verím tomu, že vzťah k prírode si človek musí vybudovať presne tak, ako každý iný vzťah. Aby sme boli schopní niečo chrániť, musí me to mať radi.

Dnešné deti to majú ťažké, sú obklopené betónom, plastovými hračkami a technickými vymoženosťami. Všetky tieto veci sa stali súčasťou nášho života a príroda sa dostáva do úzadia.

Príroda však deti nesmierne fascinuje a inšpiruje svojou farebnosťou a rozmanitosťou. Vzťah k nej je v nich hlboko zakorenený. Pobyt v lese a na lúke deti ukľudňuje. Zrazu všetky konflikty a rozbroje, ktoré sa dejú medzi štyrmi stenami vonku zmiznú, deti sa ukludnia a menia sa na objaviteľov a tvorcov.