03 roky

Do kopca…

By On June 27,16

Miško začal bicyklovať. Spočiatku mal pomocné koliečka, no po dvoch dňoch sme sa rozhodli dať ich dole a odvtedy šlape do pedálov. Robievame si bicyklové výlety do blízkeho okolia a je jasné, že k bicyklovaniu neodmysliteľne patrí aj šľapanie do kopca.

Keď sme sa pred pár dňami vracali domov, dostali sme sa do momentu, kedy sme si museli vybrať jednu z dvoch ciest. Dlhšia cesta viedla po kamienkoch, nasledoval mierny kopec, a potom už len po rovinke domov. Tá druhá, oveľa kratšia, viedla prudším kopcom po tráve ku schodíkom a od schodov už len pár metrov domov.

Stáli sme na križovatke oboch ciest a ja som nechala Miška, aby vybral cestu, ktorou sa vydáme, pričom som zdôraznila, čo to pre neho bude znamenať. Každé rozhodnutie v našom živote nás niekam vedie, niečo nám dáva a niečo nám berie.

“Miško, môžeš vybrať cestu, ktorou pôjdeme domov. Ak sa rozhodneš ísť kratšou cestou, budeme rýchlejšie doma, no budeš musieť tlačiť bicykel do kopca. Ak sa rozhodneš ísť druhou cestou, bude nám to trvať dlhšie, ale nebudeš musieť tlačiť bicykel do kopca.”

Miško si zvolil kratšiu cestu, a tak sme začali tlačiť bicykle hore kopcom. Spočiatku to bolo ľahké, no akonáhle začal kopec stúpať, chcelo to viac sily, vytrvalosti a trpezlivosti dostať bicykel ku schodíkom.

kopec_1

kopec_2

kopec_4

Miško: “Mami, ide to ťažko po tráve. Chcem, aby si mi vzala bicykel.”
Ja: ” Chceš, aby som ti vzala bicykel, lebo to ide ťažko po tráve. Miško, rozhodol si sa ísť kratšou cestou a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel do kopca. Ak nevládzeš, môžeme si na chvílku oddýchnuť a nabrať silu, alebo sa vrátiť a ísť dlhšou cestou.”

Miško si sadol do trávy a stále opakoval, že to po tráve ide ťažko, že to nezvládne a chcel, aby som mu vzala bicykel.

Miško: “Ja ho nezoberem, ty mi ho zober!” dodal rázne.
Ja: ” Miško, rozhodol si sa ísť po tejto ceste a zároveň si sa rozhodol tlačiť bicykel hore kopcom. Ak chceš, môžeme sa vrátiť a ísť po dlhšej ceste.”
Miško: “Ja nechcem ísť po dlhšej ceste. Ja ten bicykel nebudem tlačiť, nechám ho tu!”
Ja: “Ty tu chceš nechať bicykel. No, to by mohlo byť riešenie, ako ho netlačiť do kopca. No ak ho tu necháš, ten, kto pôjde okolo si bude myslieť, že ho už nechceš a bude si ho môcť vziať.”
Miško: “Ja ho tu nechcem nechať, chcem, aby si mi ho ty vzala.”
Ja: “Ty chceš, aby som ti vzala bicykel. Ja mám svoj bicykel, ktorý musím dostať hore. Verím, že to zvládneš a ja ho rada vynesiem po schodoch.”

Opäť som mu zopakovala jeho rozhodnutie ísť kratšou cestou a zároveň vytlačiť bicykel ku schodom aj možnosť vrátiť sa a ísť po druhej ceste. V tom istom momente som začala hľadať niečo zaujímavé, na čo by som mohla zamerať jeho pozornosť. Nechcel sa vrátiť a ísť druhou cestou, tak sme museli zvládnuť tú, na ktorej sme boli.

kopec_5

Rozhodla som sa, že tú cestu rozdelím na menšie, zvládnuteľné úseky a presmerujem Miškove myšlienky od “to sa nedá zvládnuť” na niečo iné. Neďaleko od nás, som v tráve zbadala modrú vajíčkovú škrupinku.

Ja: “Teda, ešte nikdy som nevidela modrú vajíčkovú škrupinku. Ty si už nejakú videl? To by ma zaujímalo, akému vtáčikovi asi patrí.”
Miško: “Mami, kde je? Ja ju nevidím.”
Ja: “Tu neďaleko v tráve, idem sa na ňu pozrieť.”

A odtlačila som k nej bicykel.

Miško: “Aj ja idem.”
Ja: “Super, tak si vezmi bicykel, aby si sa nemusel poň vracať.”
Miško: “Je to ťažké, neviem ho zdvihnúť.”

Pomohla som mu zdvihnúť bicykel a on ho vytlačil ku škrupinke, bolo to len pár krokov. Kým si prezeral škrupinku, ja som hľadala ďalšiu vec, ktorá by ho zaujala. Neďaleko som zbadala ďalšiu škrupinku. Upozornila som Miška na ňu a odtlačili sme k nej bicykle.

kopec_6

Ďalší bod záujmu boli černice, ktoré má veľmi rád, a tak sme sa šli pozrieť, či už kvitnú, no a potom to bolo už len pár krokov ku schodom.

kopec_7

Keď sme prišli ku schodom, povedala som Miškovi, aby sa otočil a pozrel sa spať dolu.

Ja: “Pozri sa, zvládol si to! Sám si vytlačil bicykel až hore ku schodom. Nebolo to ľahké, po tráve to šlo ťažko, no nevzdal si sa. To o tebe hovorí, že si vytrvalý, trpezlivý a dokážeš zvládnuť akúkoľvek prekážku.

Na druhý deň sme opäť vytiahli bicykle a šli na výlet. Opäť sme sa dostali do momentu, kedy sme si mohli zvoliť cestu, po ktorej sa vyberieme. Miško si vybral kopec, a tak sme sa pustili do tlačenia bicyklov. Rozkúskovali sme cestu na menšie úseky: k dodávke, striebornému autu, černiciam a schodom… Tentokrát Miško ani nespomenul, aby som mu vzala bicykel, vytlačil si ho hore úplne sám. Keď sme boli hore, znovu som ho nechala, aby sa otočil a pozrel sa na to, aký kopec zvládol.

kopec_8

kopec_9

Áno, bolo by ľahké a rýchle vziať jeho bicykel a vyniesť ho hore kopcom, no každá takáto “pomoc” by ho pripravila o mnoho schopností, ktoré sa mu budú v živote hodiť. Tým, že to zvládne sám, trénuje trpezlivosť a vytrvalosť, začína preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a cez vlastnú skúsenosť zažíva, že aj keď sa niečo spočiatku zdá byť ťažké, dá sa to zvládnuť. No a čo je najdôležitejšie, každý vyšlapaný kopec posiluje jeho dôveru vo vlastné schopnosti.

 

 

03 roky

“Mami, mami, postavím ti magnetický vlak!”

By On June 18,16
magneticky vlak_7

“Mami, mami, postavím ti magnetický vlak!” zakričal na mňa Miško, kým som robila niečo v kuchyni. Z poličky si vzal stavebnicu a hneď sa pustil do stavania.

magneticky vlak_1

magneticky vlak_2

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to jednoduché, no nájsť správny tvar, ktorý bude presne zapadať, si vyžaduje pozorné oko a hlavne veľa trpezlivosti.

magneticky vlak_3

magneticky vlak_4

magneticky vlak_5

magneticky vlak_6

A toto bol výsledok…

magneticky vlak_8

Keď mi Miško podal môj magnetický vlak, spýtala som sa ho: “Miško a kde mám kolieska?”
Miško sa na mňa uprene zadíval a s prekvapením v hlase mi povedal: “Mami, magnetický vlak predsa nemá žiadne kolieska!”

No, zmohla som sa len na: “Aha, vidíš, na to som úplne zabudla!”

Knižka, ktorá ho inšpirovala k stavaniu magnetického vlaku sa volá “101 vecí, ktoré by sme mali vedieť o vlakoch.” Krásne ilustrovaná, skvelo vyvážené množstvo informácií s počtom obrázkov a hlavne vychádza z reality. Kúpili sme ju v Levných knihách a s prekvapením som zistila, že sa dá kúpiť aj v Tescu.

magneticky vlak_9

magneticky vlak_10

03 roky

Sklené črepy

By On May 25,16
črepy_1

Od momentu, kedy sme začali s prvými príkrmami, zvykali sme Miška na sklo. Jedol zo sklenenej priesvitnej misky, pil vodu z malého pohárika a učili sme ho nalievať vodu do pohára z malého džbánika. Na sklo je zvyknutý, vie, že keď pohár spadne na zem, rozbije sa a už sa nedá opraviť a tiež vie, že sklo môže človeka zraniť.

Z času na čas sa nám stane, že sa nám doma niečo podarí rozbiť a keďže Miško vie narábať zo sklom, črepy už upratuje sám.

črepy_2

črepy_3

črepy_4

Miško má na nohách gumáky, normálne ich doma nenosí. Predtým, ako sa pustil do upratovania sa po krátkom rozhovore rozhodol, že si ich obuje kvôli bezpečnosti.

 

03 roky

Ten sirup mi nechutí. Ja ho vylejem a nebude!

By On April 07,16

“Ten sirup mi nechutí! Ja ho vylejem a nebude!”

Oznámil mi Miško rozhodným hlasom, keď som mu povedala, že je čas dať si sirup proti kašľu. Mali sme za sebou už piaty deň vysokých horúčok a len čo horúčky klesli, nastúpil silný, dusivý kašeľ.

“Ten sirup ti vôbec nechutí, nemáš ho rád a najradšej by si ho vylial, aby nebol!” 

Odpovedala som mu, pričom som sa snažila skopírovať tón v jeho hlase.

“A aj keď je naozaj hnusný, pomáha ti. Prestávaš kašľať a môžeš hovoriť.”

Dodala som kľudným hlasom a dôraz som dala na poslednú vetu, lebo ráno, cestou k doktorke dostal taký záchvat kašľa, že so slzami v očiach sa mi snažil niekoľko minút povedať: “Mami, mami, nemôžem hovoriť!”

“Keď som bola malá a musela som piť sirup, ktorý mi vôbec nechutil, zapchala som si nos, zavrela oči, rýchlo som ho prehltla a hneď zapila vodou. Fungovalo to. Sirup potom nebol až taký nechutný.”

Ako som to vravela, vybavila sa mi spomienka na moment, kedy som bola malá a musela som jesť niečo, čo mi veľmi nechutilo. Nebol to príjemný pocit…

“Skúsime, či to bude takto fungovať aj u teba, donesiem ti pohár vody. Chceš ten sirup na malú lyžičku, alebo na veľkú?”  

Nechala som Miška zvoliť si veľkosť lyžičky, aby mal niečo pod kontrolou.

Kým som smerovala do kuchyne, počula som ho ako za mnou volá: “Mami, malú lyžičku!”

Miško si oči nezatvoril a nos nezapchal, prehltol sirup a hneď ho zapil vodou.

“Hmm, zdá sa, že tá voda pomohla…” 

“Áno.”

“Aj napriek tomu, že ti ten sirup nechutí, prehltol si ho. To chcelo veľké odhodlanie. Ty vieš, čo je pre tvoje zdravie dôležité.

O štyri hodiny nás čakala ďalšia lyžička so sirupom. Miško začal utekať. Kľudne som si sadla na gauč a vravím mu:

“Zdá sa mi, že sa chceš hrať na naháňačku. Ja si teda sadnem a počkám, nemôžem ťa naháňať, lebo by som vyliala vodu a nemal by si čím zapiť sirup.”

Miško ku mne prišiel, vypil sirup a hneď ho zapil vodou. Vie totiž, že sa na mňa môže spoľahnúť. Keď poviem, že niečo spravím, spravím to, týka sa to všetkého a hlavne hraníc, ktoré mu denne nastavujeme s láskou a rešpektom.

O ďalšie štyri hodiny a počas nasledujúcich “sirupových dní” už naša konverzácia ohľadne sirupu bola veľmi stručná:

Ja: “Miško, je čas dať si sirup.”

Miško: “Ten, čo nemám rád?” 

Ja: “Áno, ten, čo nemáš rád. Dám ho na malú lyžičku a donesiem ti pohár vody.”

V posledných mesiacoch som zistila jednu veľmi dôležitú vec. Deti v každom momente potrebujú vedieť, že chápeme ich pocity, potreby a želania.

Neznamená to však, že im všetko dáme a dovolíme. Znamená to, že ich pocity, potreby a želania uznáme aj napriek tomu, že sú v rozpore s našimi pocitmi, prianiami a želaniami.

Ak na začiatku akejkoľvek komunikácie ich pocity, potreby a želania uznáme a oni nadobudnú istotu, že ich chápeme, sú pripravené nás počúvať. Avšak ak tak nespravíme, využijú akýkoľvek spôsob, aby sme ich začali počúvať.

“Pokúsiť sa viesť deti bez toho, aby sme ich chápali, je to isté ako ukázať niekomu smer bez toho, aby sme     vedeli, kde sa práve nachádza.”                                        Theresa Kellam, Ph.D. Návod na prežitie pre rodičov

 

 

 

31 - 36 MESIAC

Farebné zažehlovacie korálky…

By On March 03,16
koralky_1

Tieto zažehľovacie korálky sú skvelé. Miško si z nich skladá autíčka, dinosaure, farebné štvorce atď…Rád z nich vyrába darčeky pre dedka a kamarátov. Páči sa mi na nich nielen to, že podporujú rozvoj jemnej motoriky, ale
hlavne poskytujú dieťaťu možnosť spomaliť a sústrediť sa.

 

31 - 36 MESIAC

Môj syn zámerne ubližuje deťom…

By On February 24,16

„Potrebujem  poradiť s problémom, ktorý sa neustále opakuje. Mám 2,9 ročného syna, ktorý rád ubližuje deťom, najmä mladším alebo slabším. Ako keby si potreboval dokázať, že je silnejší. Buď do nich strká, kope alebo ich nejakým predmetom šľahne. Keď sa ho spýtam, prečo tak konal, či mu to dieťa ublížilo, odpovie nie, on mu chcel ublížiť. Stalo sa to veľakrát, že žiadne z tých detí mu v tej chvíli neublížilo. Keď som tak premýšľala, prečo to robí, napadlo ma, či to nie je tým, že občas dostane od otca po zadku, keď ho otec upozorní trikrát, že neposlúcha, vymýšľa, skáče na fotelke a podobne. Viackrát som manželovi povedala, nech to rieši inak, nie šľahnutím po zadku, lebo mu dáva obraz silnejší môže, slabší nie a že má z toho chaos. Dostala som odpoveď, že si musí zvyknúť na to, že od otca občas dostane, ak neposlúcha, že to je na určenie hraníc. Ďakujem za odpoveď.“

Nie je ľahké vidieť svoje vlastné dieťa, ako ubližuje mladším a slabším deťom a ešte náročnejšie to musí byť vtedy, keď vám dieťa tvrdí, že tak koná zámerne.

V situáciách, ako je táto, máme my dospelí tendenciu dieťa vyhrešiť, potrestať, ba dokonca mu za takéto  nevhodné správanie dať po zadku v domnienke, že ho vychovávame. No vy sa neuchyľujete k tomuto konvenčnému prístupu, ktorého skutočným cieľom je len ukázať dieťaťu, kto má väčšiu silu. Robíte pravý opak, snažíte sa konanie vášho syna pochopiť a hľadáte spôsob, ako mu pomôcť. To o vás prezrádza, že ste nesmierne vnímavá. Vy totiž viete, že správanie vášho syna nevzniklo len tak, ale je niečím podmienené.

Píšete, že váš synček si cez ubližovanie mladších a slabších detí dokazuje, že je silnejší ako oni.

Je veľmi dôležité, aby ste vášmu synčekovi stanovili pevnú hranicu v tom, že ľuďom sa nesmie ubližovať a zároveň mu musíte poskytnúť dostatok príležitostí na to, aby si mohol dokázať, že je silný spôsobom, ktorým neublíži  sebe ani ostatným.

Sandy Blackard, vo svojej knihe Povedz, čo vidíš, píše: „Každé detské správanie vychádza zo zdravej potreby.“

Správanie vášho synčeka tiež vychádza zo zdravej potreby a tou je túžba byť silný. Byť silný znamená mať dostatok energie na to, aby človek zvládol prekonať prekážky, ktoré mu stoja v ceste. Ak sa človek cíti byť silný, verí si a to v ňom vyvoláva dobrý pocit.

Váš synček vie, aký je to príjemný pocit, keď sa cíti byť silný. V prípade, že tento pocit nemôže nadobudnúť prijateľným spôsobom, hľadá iný spôsob, ako ho nadobudnúť.

Je veľa možností, ako mu môžete pomôcť dosiahnuť tento pocit bezpečným spôsobom pri hre. Keď pôjdete von, môžete prekladať konáre stromov z miesta na miesto, alebo premiestňovať väčšie kamene a stavať jeden na druhý. Doma môžete premiestňovať drevené kocky v košíkoch z miestnosti do miestnosti, alebo postaviť z perín bunker. Ak pôjdete spolu na nákup, môžete časť potravín dať synovi do batohu a poprosiť ho, aby vám nákup pomohol odniesť domov. Môžete spolu vyhadzovať odpadky do koša. Som si istá, že nájdete mnoho iných činností, v rámci ktorých bude váš syn môcť preukázať svoju silu.

Vždy, keď vám váš syn pomôže s niečím ťažkým, povedzte mu: „Fíha, tá krabica bola naozaj veľmi ťažká a tebe sa ju podarilo premiestniť z miesta na miesto,“ alebo „Kúpili sme veľa vecí a ty si mi pomohol odniesť ten ťažký nákup až domov, to o tebe dokazuje, že si vytrvalý a silný.“

Váš manžel by sa s vaším synom mohol hrať hru: „Silný_____(meno vášho syna)” pri ktorej budú „zápasiť“ a váš syn vyhrá, alebo ho váš manžel objíme a váš syn sa bude musieť z jeho objatia vyslobodiť. Takéto hry pomáhajú vytvoriť spojenie medzi dieťaťom a dospelým. Ak váš manžel vzápätí povie vášmu synovi: „Si silný, vyhral si!“ alebo „Si silný, podarilo sa ti vyslobodiť sa zo zovretia!“ vyšle vášmu synovi signál, že je schopný a silný.

Čo sa týka udierania mladších a slabších detí, som si istá, že viete presne odhadnúť, kedy príde úder. Ak vystihnete moment tesne pred úderom, jemne chyťte vášho syna za ruky a povedzte mu kľudným a rozhodným hlasom:

„Ideš udrieť chlapčeka, to sa mi nepáči. Chceš mu ukázať, že si silnejší. Musí byť iný spôsob, ako mu to ukázať.“

„Môžeš napríklad zdvihnúť to veľké autíčko, aby si mu ukázal, že si silný.“

Ak odmietne, hľadajte iný spôsob:

„Zdá sa, že zdvihnutie autíčka nie je pre teba ten správny spôsob, musí byť niečo iné, čo bude fungovať… môžeš naplniť kýblik pieskom a zdvihnúť ho/premiestniť ho z miesta na miesto.“

Ak nestihnete zastaviť vášho syna predtým, ako udrie, povedzte mu:

„Udrel si chlapčeka, plače, to sa mu nepáčilo. Chcel si mu ukázať, že si silnejší. Musí byť iný spôsob, ako mu to ukázať,“ a opäť hľadajte iné spôsoby, ako môže váš syn ukázať svoju silu.

Je veľmi dôležité vždy vyzdvihnúť silnú stránku dieťaťa.

„Íha, zdvihol si plné vedierko piesku. Ty si ale silný. Ukázal si chlapčekovi, aký si silný a pozri, usmieva sa, páčilo sa mu to.“

Tiež spomínate, že váš manžel z času na čas vášho syna udrie v momentoch, keď vymýšľa, alebo neposlúcha. Píšete, že váš manžel je presvedčený o tom, že mu týmto spôsobom stanovuje hranicu.

Za týmto prístupom vášho manžela sa tiež skrýva zdravá potreba. Chce, aby ho váš syn poslúchal a rešpektoval.
Verím tomu, že váš manžel ľúbi vášho syna z celého srdca, chce, aby z neho vyrástol schopný mladý muž a túži po tom, aby ich spoločný vzťah bol založený na láske, rešpekte, úcte a vzájomnom pochopení.

V našej spoločnosti, bohužiaľ, ešte stále veríme, že cez „výchovnú facku“ a tým, že na deti kričíme, učíme ich rešpektovať nás a poslúchať. Je pravda, že týmto prístupom možno v danej chvíli dosiahneme to, čo chceme. No namiesto toho, aby sme tieto momenty využili a učili deti ako pracovať s emóciami, rozvíjali ich schopnosť samostatne hľadať riešenia na vzniknuté problémy a konflikty, viedli ich k empatii a nadväzovaniu fungujúcich vzťahov, len pasívne naprávame ich chyby, zastrašujeme ich, vyvolávame v nich pocit viny a učíme ich potlačovať svoje potreby. Týmto spôsobom ich nevedieme k rešpektu, ale zasievame v nich strach, hnev a odpor.

Rešpektuj a budeš rešpektovaný, to je jediný spôsob, ako sa dá rešpekt získať.

Hranice sa nemusia stanovovať silou, dajú sa stanoviť aj s láskou, rešpektom a porozumením. Tento spôsob stanovovania hraníc je popísaný v nádhernej, krátkej a nesmierne praktickej knihe: „Povedz, čo vidíš“, ktorej autorkou je Sandy Blackard. Dá sa prečítať online tu, alebo kúpiť tu a online kurz sa dá absolvovať tu.

Celý prístup sa dá zhrnúť do troch bodov:

  1. Povedz, čo vidíš
  2. Ak vidíš niečo, čo sa ti nepáči, stanov hranicu a ponúkni alternatívy.
  3. Ak vidíš niečo, čo sa ti páči, pomenuj silnú stránku.

Ak dieťa skáče po gauči, stanovenie hranice týmto spôsobom by znelo nasledovne:

„Skáčeš po gauči. Páči sa ti to, skáčeš hore a dole, smeješ sa a si šťastný. Gauč nie je na skákanie. Hm.., musí byť nejaké iné miesto, kde by sa ti páčilo skákať. Na zemi spravíme značku štart a ty budeš môcť skákať nielen do výšky, ale aj do diaľky. Zoberieme si pravítko a môžeme merať, ako ďaleko doskočíš.“

Udieraním váš manžel nedovedie syna k poslušnosti. Je ešte veľmi maličký na to, aby pochopil, že  je to jeho správanie, ktoré vyvoláva úder, a tak nevie, že udieranie zastaví tým, že svoje správanie zmení.

Akonáhle si uvedomí spojenie medzi príčinou a následkom, budete čeliť ďalšiemu problému. Môže sa totiž stať, že začne udierať deti v momentoch, keď budú robiť niečo, čo sa mu nebude páčiť a bude ich obviňovať z toho, že za to môžu oni. To je to, čo sa práve od vášho manžela učí.

Váš syn netuší, že bitkou sa ho otec snaží usmerniť a nie mu ublížiť, no vníma to ako ubližovanie. Keď je s deťmi, kopíruje manželovo správanie a ubližuje menším a slabším deťom.

Jeden z dôvodov, prečo váš syn manžela nepočúvne hneď na prvý raz je ten, že malé deti dokáže nejaká vec, alebo aktivita natoľko pohltiť, že prestanú vnímať okolitý svet. Takže si nemusí v danom momente uvedomiť, že otec hovorí na neho.

Aby ste získali pozornosť vášho synčeka, pristúpte k nemu a jemne sa ho dotknite. Počkajte, kým s vami nadviaže očný kontakt, alebo vám iným spôsob dá najavo, že vás vníma (nikdy ho do očného kontaktu nenúťte, je vedecky dokázané, že ak sa chlapci nútia do očného kontaktu, zablokuje sa im v tom momente centrum reči).

Keď si budete istí tým, že vás vníma, povedzte mu, čo potrebujete. Týmto spôsobom získate jeho pozornosť. Zároveň ho učíte, ako má on získať vašu pozornosť v momentoch, keď ho nevnímate, lebo ste ponorení do niečoho iného. Som si istá, že by ste vy, ani váš manžel nechceli, aby získaval vašu pozornosť tým, že vás udrie.

James A. Boldvin napísal: „Deti dospelých príliš nepočúvajú, no nikdy ich neprestali kopírovať.“

Pre deti je prirodzené kopírovať správanie dospelých, takže najlepší spôsob ako deti naučiť, aby sa správali k iným s rešpektom a úctou je v každom momente im rešpekt a úctu preukazovať.

(túto odpoveď som pred publikovaním poslala Sandy Blackard a týmto spôsobom jej veľmi pekne ďakujem za jej myšlienky, postrehy a doplnenia, ktoré som zahrnula do odpovede)