03 roky

Skelené črepy

By On May 25,16
črepy_1

Od momentu, kedy sme začali s prvými príkrmami, zvykali sme Miška na sklo. Jedol zo zklenenej priesvitnej misky, pil vodu z malého pohárika a učili sme ho nalievať vodu do pohára z malého džbánika. Na sklo je zvyknutý, vie, že keď pohár spadne na zem, rozbije sa a už sa nedá opraviť a tiež vie, že sklo môže človeka zraniť.

Z času na čas sa nám stane, že sa nám doma niečo podarí rozbiť a keďže Miško vie narábať zo sklom, črepy už upratuje sám.

črepy_2

črepy_3

črepy_4

Miško má na nohách gumáky, normálne ich doma nenosí. Predtým, ako sa pustil do upratovania sa po krátkom rozhovore rozhodol, že si ich obuje kôli bezpečnosti.

 

03 roky

Ten sirup mi nechutí. Ja ho vylejem a nebude!

By On April 07,16

“Ten sirup mi nechutí! Ja ho vylejem a nebude!”

Oznámil mi Miško rozhodným hlasom, keď som mu povedala, že je čas dať si sirup proti kašľu. Mali sme za sebou už piaty deň vysokých horúčok a len čo horúčky klesli, nastúpil silný, dusivý kašeľ.

“Ten sirup ti vôbec nechutí, nemáš ho rád a najradšej by si ho vylial, aby nebol!” 

Odpovedala som mu, pričom som sa snažila skopírovať tón v jeho hlase.

“A aj keď je naozaj hnusný, pomáha ti. Prestávaš kašľať a môžeš hovoriť.”

Dodala som kľudným hlasom a dôraz som dala na poslednú vetu, lebo ráno, cestou k doktorke dostal taký záchvat kašľa, že so slzami v očiach sa mi snažil niekoľko minút povedať: “Mami, mami, nemôžem hovoriť!”

“Keď som bola malá a musela som piť sirup, ktorý mi vôbec nechutil, zapchala som si nos, zavrela oči, rýchlo som ho prehltla a hneď zapila vodou. Fungovalo to. Sirup potom nebol až taký nechutný.”

Ako som to vravela, vybavila sa mi spomienka na moment, kedy som bola malá a musela som jesť niečo, čo mi veľmi nechutilo. Nebol to príjemný pocit…

“Skúsime, či to bude takto fungovať aj u teba, donesiem ti pohár vody. Chceš ten sirup na malú lyžičku, alebo na veľkú?”  

Nechala som Miška zvoliť si veľkosť lyžičky, aby mal niečo pod kontrolou.

Kým som smerovala do kuchyne, počula som ho ako za mnou volá: “Mami, malú lyžičku!”

Miško si oči nezatvoril a nos nezapchal, prehltol sirup a hneď ho zapil vodou.

“Hmm, zdá sa, že tá voda pomohla…” 

“Áno.”

“Aj napriek tomu, že ti ten sirup nechutí, prehltol si ho. To chcelo veľké odhodlanie. Ty vieš, čo je pre tvoje zdravie dôležité.

O štyri hodiny nás čakala ďalšia lyžička so sirupom. Miško začal utekať. Kľudne som si sadla na gauč a vravím mu:

“Zdá sa mi, že sa chceš hrať na naháňačku. Ja si teda sadnem a počkám, nemôžem ťa naháňať, lebo by som vyliala vodu a nemal by si čím zapiť sirup.”

Miško ku mne prišiel, vypil sirup a hneď ho zapil vodou. Vie totiž, že sa na mňa môže spoľahnúť. Keď poviem, že niečo spravím, spravím to, týka sa to všetkého a hlavne hraníc, ktoré mu denne nastavujeme s láskou a rešpektom.

O ďalšie štyri hodiny a počas nasledujúcich “sirupových dní” už naša konverzácia ohľadne sirupu bola veľmi stručná:

Ja: “Miško, je čas dať si sirup.”

Miško: “Ten, čo nemám rád?” 

Ja: “Áno, ten, čo nemáš rád. Dám ho na malú lyžičku a donesiem ti pohár vody.”

V posledných mesiacoch som zistila jednu veľmi dôležitú vec. Deti v každom momente potrebujú vedieť, že chápeme ich pocity, potreby a želania.

Neznamená to však, že im všetko dáme a dovolíme. Znamená to, že ich pocity, potreby a želania uznáme aj napriek tomu, že sú v rozpore s našimi pocitmi, prianiami a želaniami.

Ak na začiatku akejkoľvek komunikácie ich pocity, potreby a želania uznáme a oni nadobudnú istotu, že ich chápeme, sú pripravené nás počúvať. Avšak ak tak nespravíme, využijú akýkoľvek spôsob, aby sme ich začali počúvať.

“Pokúsiť sa viesť deti bez toho, aby sme ich chápali, je to isté ako ukázať niekomu smer bez toho, aby sme     vedeli, kde sa práve nachádza.”                                        Theresa Kellam, Ph.D. Návod na prežitie pre rodičov

 

 

 

31 - 36 MESIAC

Farebné zažehlovacie korálky…

By On March 03,16
koralky_1

Tieto zažehľovacie korálky sú skvelé. Miško si z nich skladá autíčka, dinosaure, farebné štvorce atď…Rád z nich vyrába darčeky pre dedka a kamarátov. Páči sa mi na nich nielen to, že podporujú rozvoj jemnej motoriky, ale
hlavne poskytujú dieťaťu možnosť spomaliť a sústrediť sa.

 

31 - 36 MESIAC

Môj syn zámerne ubližuje deťom…

By On February 24,16

„Potrebujem  poradiť s problémom, ktorý sa neustále opakuje. Mám 2,9 ročného syna, ktorý rád ubližuje deťom, najmä mladším alebo slabším. Ako keby si potreboval dokázať, že je silnejší. Buď do nich strká, kope alebo ich nejakým predmetom šľahne. Keď sa ho spýtam, prečo tak konal, či mu to dieťa ublížilo, odpovie nie, on mu chcel ublížiť. Stalo sa to veľakrát, že žiadne z tých detí mu v tej chvíli neublížilo. Keď som tak premýšľala, prečo to robí, napadlo ma, či to nie je tým, že občas dostane od otca po zadku, keď ho otec upozorní trikrát, že neposlúcha, vymýšľa, skáče na fotelke a podobne. Viackrát som manželovi povedala, nech to rieši inak, nie šľahnutím po zadku, lebo mu dáva obraz silnejší môže, slabší nie a že má z toho chaos. Dostala som odpoveď, že si musí zvyknúť na to, že od otca občas dostane, ak neposlúcha, že to je na určenie hraníc. Ďakujem za odpoveď.“

Nie je ľahké vidieť svoje vlastné dieťa, ako ubližuje mladším a slabším deťom a ešte náročnejšie to musí byť vtedy, keď vám dieťa tvrdí, že tak koná zámerne.

V situáciách, ako je táto, máme my dospelí tendenciu dieťa vyhrešiť, potrestať, ba dokonca mu za takéto  nevhodné správanie dať po zadku v domnienke, že ho vychovávame. No vy sa neuchyľujete k tomuto konvenčnému prístupu, ktorého skutočným cieľom je len ukázať dieťaťu, kto má väčšiu silu. Robíte pravý opak, snažíte sa konanie vášho syna pochopiť a hľadáte spôsob, ako mu pomôcť. To o vás prezrádza, že ste nesmierne vnímavá. Vy totiž viete, že správanie vášho syna nevzniklo len tak, ale je niečím podmienené.

Píšete, že váš synček si cez ubližovanie mladších a slabších detí dokazuje, že je silnejší ako oni.

Je veľmi dôležité, aby ste vášmu synčekovi stanovili pevnú hranicu v tom, že ľuďom sa nesmie ubližovať a zároveň mu musíte poskytnúť dostatok príležitostí na to, aby si mohol dokázať, že je silný spôsobom, ktorým neublíži  sebe ani ostatným.

Sandy Blackard, vo svojej knihe Povedz, čo vidíš, píše: „Každé detské správanie vychádza zo zdravej potreby.“

Správanie vášho synčeka tiež vychádza zo zdravej potreby a tou je túžba byť silný. Byť silný znamená mať dostatok energie na to, aby človek zvládol prekonať prekážky, ktoré mu stoja v ceste. Ak sa človek cíti byť silný, verí si a to v ňom vyvoláva dobrý pocit.

Váš synček vie, aký je to príjemný pocit, keď sa cíti byť silný. V prípade, že tento pocit nemôže nadobudnúť prijateľným spôsobom, hľadá iný spôsob, ako ho nadobudnúť.

Je veľa možností, ako mu môžete pomôcť dosiahnuť tento pocit bezpečným spôsobom pri hre. Keď pôjdete von, môžete prekladať konáre stromov z miesta na miesto, alebo premiestňovať väčšie kamene a stavať jeden na druhý. Doma môžete premiestňovať drevené kocky v košíkoch z miestnosti do miestnosti, alebo postaviť z perín bunker. Ak pôjdete spolu na nákup, môžete časť potravín dať synovi do batohu a poprosiť ho, aby vám nákup pomohol odniesť domov. Môžete spolu vyhadzovať odpadky do koša. Som si istá, že nájdete mnoho iných činností, v rámci ktorých bude váš syn môcť preukázať svoju silu.

Vždy, keď vám váš syn pomôže s niečím ťažkým, povedzte mu: „Fíha, tá krabica bola naozaj veľmi ťažká a tebe sa ju podarilo premiestniť z miesta na miesto,“ alebo „Kúpili sme veľa vecí a ty si mi pomohol odniesť ten ťažký nákup až domov, to o tebe dokazuje, že si vytrvalý a silný.“

Váš manžel by sa s vaším synom mohol hrať hru: „Silný_____(meno vášho syna)” pri ktorej budú „zápasiť“ a váš syn vyhrá, alebo ho váš manžel objíme a váš syn sa bude musieť z jeho objatia vyslobodiť. Takéto hry pomáhajú vytvoriť spojenie medzi dieťaťom a dospelým. Ak váš manžel vzápätí povie vášmu synovi: „Si silný, vyhral si!“ alebo „Si silný, podarilo sa ti vyslobodiť sa zo zovretia!“ vyšle vášmu synovi signál, že je schopný a silný.

Čo sa týka udierania mladších a slabších detí, som si istá, že viete presne odhadnúť, kedy príde úder. Ak vystihnete moment tesne pred úderom, jemne chyťte vášho syna za ruky a povedzte mu kľudným a rozhodným hlasom:

„Ideš udrieť chlapčeka, to sa mi nepáči. Chceš mu ukázať, že si silnejší. Musí byť iný spôsob, ako mu to ukázať.“

„Môžeš napríklad zdvihnúť to veľké autíčko, aby si mu ukázal, že si silný.“

Ak odmietne, hľadajte iný spôsob:

„Zdá sa, že zdvihnutie autíčka nie je pre teba ten správny spôsob, musí byť niečo iné, čo bude fungovať… môžeš naplniť kýblik pieskom a zdvihnúť ho/premiestniť ho z miesta na miesto.“

Ak nestihnete zastaviť vášho syna predtým, ako udrie, povedzte mu:

„Udrel si chlapčeka, plače, to sa mu nepáčilo. Chcel si mu ukázať, že si silnejší. Musí byť iný spôsob, ako mu to ukázať,“ a opäť hľadajte iné spôsoby, ako môže váš syn ukázať svoju silu.

Je veľmi dôležité vždy vyzdvihnúť silnú stránku dieťaťa.

„Íha, zdvihol si plné vedierko piesku. Ty si ale silný. Ukázal si chlapčekovi, aký si silný a pozri, usmieva sa, páčilo sa mu to.“

Tiež spomínate, že váš manžel z času na čas vášho syna udrie v momentoch, keď vymýšľa, alebo neposlúcha. Píšete, že váš manžel je presvedčený o tom, že mu týmto spôsobom stanovuje hranicu.

Za týmto prístupom vášho manžela sa tiež skrýva zdravá potreba. Chce, aby ho váš syn poslúchal a rešpektoval.
Verím tomu, že váš manžel ľúbi vášho syna z celého srdca, chce, aby z neho vyrástol schopný mladý muž a túži po tom, aby ich spoločný vzťah bol založený na láske, rešpekte, úcte a vzájomnom pochopení.

V našej spoločnosti, bohužiaľ, ešte stále veríme, že cez „výchovnú facku“ a tým, že na deti kričíme, učíme ich rešpektovať nás a poslúchať. Je pravda, že týmto prístupom možno v danej chvíli dosiahneme to, čo chceme. No namiesto toho, aby sme tieto momenty využili a učili deti ako pracovať s emóciami, rozvíjali ich schopnosť samostatne hľadať riešenia na vzniknuté problémy a konflikty, viedli ich k empatii a nadväzovaniu fungujúcich vzťahov, len pasívne naprávame ich chyby, zastrašujeme ich, vyvolávame v nich pocit viny a učíme ich potlačovať svoje potreby. Týmto spôsobom ich nevedieme k rešpektu, ale zasievame v nich strach, hnev a odpor.

Rešpektuj a budeš rešpektovaný, to je jediný spôsob, ako sa dá rešpekt získať.

Hranice sa nemusia stanovovať silou, dajú sa stanoviť aj s láskou, rešpektom a porozumením. Tento spôsob stanovovania hraníc je popísaný v nádhernej, krátkej a nesmierne praktickej knihe: „Povedz, čo vidíš“, ktorej autorkou je Sandy Blackard. Dá sa prečítať online tu, alebo kúpiť tu a online kurz sa dá absolvovať tu.

Celý prístup sa dá zhrnúť do troch bodov:

  1. Povedz, čo vidíš
  2. Ak vidíš niečo, čo sa ti nepáči, stanov hranicu a ponúkni alternatívy.
  3. Ak vidíš niečo, čo sa ti páči, pomenuj silnú stránku.

Ak dieťa skáče po gauči, stanovenie hranice týmto spôsobom by znelo nasledovne:

„Skáčeš po gauči. Páči sa ti to, skáčeš hore a dole, smeješ sa a si šťastný. Gauč nie je na skákanie. Hm.., musí byť nejaké iné miesto, kde by sa ti páčilo skákať. Na zemi spravíme značku štart a ty budeš môcť skákať nielen do výšky, ale aj do diaľky. Zoberieme si pravítko a môžeme merať, ako ďaleko doskočíš.“

Udieraním váš manžel nedovedie syna k poslušnosti. Je ešte veľmi maličký na to, aby pochopil, že  je to jeho správanie, ktoré vyvoláva úder, a tak nevie, že udieranie zastaví tým, že svoje správanie zmení.

Akonáhle si uvedomí spojenie medzi príčinou a následkom, budete čeliť ďalšiemu problému. Môže sa totiž stať, že začne udierať deti v momentoch, keď budú robiť niečo, čo sa mu nebude páčiť a bude ich obviňovať z toho, že za to môžu oni. To je to, čo sa práve od vášho manžela učí.

Váš syn netuší, že bitkou sa ho otec snaží usmerniť a nie mu ublížiť, no vníma to ako ubližovanie. Keď je s deťmi, kopíruje manželovo správanie a ubližuje menším a slabším deťom.

Jeden z dôvodov, prečo váš syn manžela nepočúvne hneď na prvý raz je ten, že malé deti dokáže nejaká vec, alebo aktivita natoľko pohltiť, že prestanú vnímať okolitý svet. Takže si nemusí v danom momente uvedomiť, že otec hovorí na neho.

Aby ste získali pozornosť vášho synčeka, pristúpte k nemu a jemne sa ho dotknite. Počkajte, kým s vami nadviaže očný kontakt, alebo vám iným spôsob dá najavo, že vás vníma (nikdy ho do očného kontaktu nenúťte, je vedecky dokázané, že ak sa chlapci nútia do očného kontaktu, zablokuje sa im v tom momente centrum reči).

Keď si budete istí tým, že vás vníma, povedzte mu, čo potrebujete. Týmto spôsobom získate jeho pozornosť. Zároveň ho učíte, ako má on získať vašu pozornosť v momentoch, keď ho nevnímate, lebo ste ponorení do niečoho iného. Som si istá, že by ste vy, ani váš manžel nechceli, aby získaval vašu pozornosť tým, že vás udrie.

James A. Boldvin napísal: „Deti dospelých príliš nepočúvajú, no nikdy ich neprestali kopírovať.“

Pre deti je prirodzené kopírovať správanie dospelých, takže najlepší spôsob ako deti naučiť, aby sa správali k iným s rešpektom a úctou je v každom momente im rešpekt a úctu preukazovať.

(túto odpoveď som pred publikovaním poslala Sandy Blackard a týmto spôsobom jej veľmi pekne ďakujem za jej myšlienky, postrehy a doplnenia, ktoré som zahrnula do odpovede)

 

31 - 36 MESIAC

Puzzle také aj onaké

By On January 26,16

S puzzle sme začali už dávno a Miška baví dodnes. Je to skvelá aktivita na zastavenie sa, skľudnenie sa, na postreh aj rozmýšľanie. Vyťahujeme ho hlavne pred spaním. Niekedy ho Miško skladá sám a inokedy ho skladáme spolu.

Ak sa nemýlim, prvé puzzle, ktoré Miško dostal, bol tento drevený chlapček:

puzzle Pokračujte

31 - 36 MESIAC

Miško na ceste k disciplíne… (jesenný príbeh)

By On January 11,16

Stojím s kamarátkou na okraji vybágrovaného jazera. Zastavili sme sa tu na chvíľku na olovrant. Deti dojedli koláč a vybrali sa preskúmať dno. Najprv kráčajú pomaly. Zrazu sa Miško zastaví, niečo zbadal. Na jeho tvári sa objaví obrovský úsmev, rozbehne sa. Už som si to všimla aj ja. Jazero je síce vypustené, ale cez jeho stred tečie malý potôčik. V tom momente si uvedomím, že ak sa šmykne a namočí si topánky, je koniec prechádzky, budeme musieť ísť domov. Začnem na neho volať, aby sa vrátil späť. Beží ďalej. Jeho o rok a niekoľko mesiacov staršia kamarátka Tánička sa na volanie maminky zastaví a rozmýšľa. Medzitým Miško veselo preskočí potôčik. Tánička stojí a váha. Kričím na Miška, aby sa vrátil späť, lebo už ideme ďalej, no na moje volanie nereaguje. Tánička tiež ide k potôčiku, stojí na jeho okraji. Voláme na deti, aby sa vrátili. Tánička po počiatočnom váhaní počúvne maminu, Miško skáče veselo ďalej. Zrazu sa šmykne a skončí jednou nohou vo vode. Vstane a zakričí na mňa: „Mami, trošku som si namočil topánky.“ Volám na neho, aby za mnou prišiel. Lezie von z jazera.

Čakám, kým vylezie von a rozmýšľam, ako sa zachovať…

Pokračujte